Odvolací súd s Dušanom Dědečkom nepriniesol rozsudok, v aký dúfali pozostalí obetí tragickej nehody aj generálny prokurátor Maroš Žilinka. Súd zostal pri pôvodnej výške trestu pätnásť rokov odňatia slobody. Je náročné dívať sa na toto číslo bez emócií.
Zmarené životy piatich mladých ľudí a len sotva uchopiteľný žiaľ ich príbuzných, priateľov, blízkych stoja na jednej strane. Na druhej je svedomie človeka, ktorý bude s vinou žiť po zvyšok života. Či už vo väzení, alebo na slobode. Kdesi uprostred sú naše zákony, ktorým často chýba akýsi háčik na zachytenie reality a aj inej ako len „papierovej“ spravodlivosti.
Niekto a niečo tu však chýba. Napríklad osveta a dlhodobé plány, ktoré by boli najlepšou a najpotrebnejšou prevenciou pred zopakovaním podobného nešťastia. Alebo politici, ktorí sa bezprostredne po nehode dušovali, že Slovensko začne opitým vodičom zabavovať autá, a chceli okamžite meniť zákony k vyšším trestom.
Medzičasom sme však počuli balkónový chorál a videli víťaza parlamentných volieb kráčať nadránom k autu neistým krokom. Pre poriadok treba povedať, že si sadal na zadné sedadlo.
Zhruba v rovnakom čase, ako prebiehal súd s Dědečkom, sa navyše verejnosť dozvedela, že najkvalitnejšie testery alkoholu zakúpené do Národnej rady nebudú slúžiť na kontrolu poslancov.
