Chápali sme, že u Majerského zvolili prísny dištanc od progresívcov v kampani. Ešte mali v pamäti, ako Alojz Hlina predbehol vývoj a chcel stavať CDU a bratať sa s PS/Spolu na pochode proti Ficovi.
Vzali si k srdcu ponaučenie, že konzervatívny volič, hojne strašený vo svojich periodikách a pastierskych listoch obavou z progresívcov, potrebuje garancie, že KDH ich ubráni. Červenými čiarami a silnými slovami na adresu oponenta.
A keďže v KDH mohli na základe volebného výsledku vyhodnotiť tento postoj ako úspešný, nehodlali na ňom nič meniť ani po voľbách.
Keby sa aj Majerský prepol do negociačného módu a zvážil, že azda presadzovať program je lepšie vo vláde ako v opozícii, konzervatívni mienkotvorcovia mu usilovne našepkávali, že má len zlú a horšiu možnosť. Medzi mlynskými kameňmi korupcie doslovnej a metaforickej.
Nečudo, že jediná cesta von vedie do opozície. Lebo veď jedni sú korupčníci a tí druhí extrém!
Majerský sa zjavne nechal uniesť hrou na červené čiary a zabudol včas hamovať. Užívať totiž slová o extréme na stranu, s ktorou nevylúčil spoluprácu, dôsledne znemožňuje myšlienku na spoločnú koalíciu.
