Autorka je lekárka a spisovateľka
Tesne pred voľbami som položila anketovú otázku, za čo sú dnes ľudia vďační.
Niežeby to bola výpovedná štatistická vzorka, ale odpovede sa zgrupovali do klastrov rodina, zdravie, mier. Napokon, to, či sa v povolebné ráno zobudíte zdravý vo svojej posteli a svojom dome vedľa človeka, ktorého milujete, je zväčša podstatnejšie ako všetko ostatné.
Včera sa nám znovu pod nohami zatriasla zem. Boli sme práve v kine, keď sme v nohách zacítili kratučké chvenie. Ekotopfilm bol však taký zaujímavý, že sme si to naplno uvedomili až spätne.
Nebol to treskot, aký nás zobudil počas prvej koronovej vlny v apríli 2020. A dokonca mi ani nenapadlo, či to nebude bombardovanie – vojna už trvá dvadsať mesiacov, strach otupel.
Jeden z mojich detských strachov, na ktorý si pamätám, predstavoval okrem vojny aj výbuch vyhasnutého Vihorlatu. Hlavne odkedy som prečítala Posledné dni Pompejí.
Strachy detí v dlhodobom mieri, až teraz zisťujem, ako veľmi sme sa v nich generačne podobali. Naše deti už žijú v celkom iných, oveľa prítomnejších a bezprostrednejších strachoch.
Neviem, čo by vyhralo hitparádu v generačných strachoch takej generácie Z, ale možno by sme boli veľmi prekvapení, čo tie „ snehové vločky“ trápi.
Napríklad podľa dnešných správ z Ipčka je to najmä osamelosť.
