Cynickejší úvod sa vymyslieť nedá, ale „pridanou hodnotou“ teroru Hamasu môže byť „who is who“ v izraelsko-palestínskej kauze.
(Sporadické) oslavy masakrovania nevinných ľudí v uliciach západnej Európy nedokázali prekvapiť. Ani antisemitské prejavy a incidenty, ktorých počet sa po teroristickom útoku oproti „normálu“ znásobil najmä v Británii a vo Francúzsku.
Rozbory, ako môžu ľudia sláviť odrezané hlavy, zaživa upálených ľudí, pozabíjané celé rodiny atď., budú po tejto lekcii prepisovať psychológovia i psychiatri.
Laikovi napadá asi toľko, že strach a odpor k migrácii má občas aj racionálne dôvody.
Autor nie je za verbálne delikty v trestných zákonoch. Ak tam však už raz sú, a to aj v západnej EÚ, tak sa nedá obísť, že celé „propalestínske“ mítingy niesli všetky známky (kolektívneho) schvaľovania terorizmu.
Kto by protestoval, že je to prisilné, nech si predstaví schvaľovanie holokaustu. Ak chcete od právneho laika niečo navyše, tak tu to je: na hranici schvaľovania teroru – alebo za hranicou – sú všetky akože názory v zmysle, že iste, Hamas je teroristický, jeho metódy treba odsúdiť, ale Izrael má toho za ušami tiež dosť. Napríklad je okupant, má extrémistickú vládu, je tam apartheid (hahaha) atď.
