Autorka je redaktorkou českého Deníka N
„Pavlína!“ V tom výkriku bolo dosť zúfalstva na to, aby sa Pavlína zľakla. Sedela na lôžku a pozerala sa na seba do zrkadla. Bola spokojná. Nie, nevyzerala ako modelka, asi by ju nevybrali na titulnú stránku ženského časopisu, ale bolo to rozhodne lepšie ako predtým. Lenže v tomto presvedčení bola tak trochu sama.
„Pavlína,“ zvolala žena stojaca vo dverách druhýkrát, teraz už vyčítavo.
„Babi, prosím ťa, nerozčuľuj sa. Nič strašné sa nestalo. Tak som to chcela skúsiť, no! Nechaj to na mne, prosím,“ povedala Pavlína v snahe upokojiť atmosféru v izbe.
Vlastne to ani nebola izba. Skôr obytná bunka, oficiálne modul. Poliaci ich na Ukrajinu dodali veľa a sú skvelým a rýchlym riešením ťažkej situácie, keď vám ruská raketa rozmetá dom.
Ľubov a jej vnučka
Ukrajina už nemá veľa možností, kam presťahovať utečencov a ľudí, čo prišli o domov. Poľské umakartové moduly Pavlínu a jej babičku zachránili. Akurát tesnosť príbytku mierne naštrbila ich vzťah. Babička Ľubov Pavlovna sa chytila za hlavu a zastonala.
Ľubov bola tiež mladá. Aj keď sa to Pavlíne zdá málo pravdepodobné, jej babička vyvádzala podobné veci ako ona. Potom sa vydala a porodila dcéru. Pavlíninu mamu. Rozmaznávala ju a milovala. Dnes má Ľubov Pavlovna šesťdesiatšesť rokov.
„No, ťažko povedať, kto za to môže,“ povie, keď sa jej v kuchynke umiestnenej v strednej časti plastového kontajnera spýtam, ako sa stalo, že zostala s vnučkou sama. Ona, oslabená chorobami, a sympatická dvadsaťdvaročná vnučka plná života, s „drobným“ hendikepom, bývajú teraz na pätnástich štvorcových metroch, bez bombového krytu.
Teda, mne sa Pavlínin hendikep vo svetle desiatok tisíc ľudí bez ruky a nohy zdá drobný. Ale Pavlíne nie.
Narodila sa mladej, sotva sedemnásťročnej matke, a prvé, čo na svete uvidela, bola roztrpčená tvár babičky Ľuby. Len o pár rokov starší otec sa manželstvu ani veľmi nebránil, akurát vo chvíli, keď dieťa prichádzalo na svet, bol opitý tak, že by ho do pôrodnice ani nepustili. A tak nevidel, že jeho prvorodené sa narodilo s „ústami dokorán“ až po konček nosa. Skrátka, s rázštepom pery a podnebia.
Revolúcie, čo sa mihli v pozadí
Od prvých dní sa výchovy ujala babička, dievčatko dávala dcére len na dojčenie. „Zanedbávala som syna,“ priznáva.„Aby som pomohla dcére a vnučke.“
