Autorka je režisérka
Pred 1160 rokmi sa na naše územie dostali solúnski vierozvestcovia, ktorých si vyžiadal veľkomoravský panovník Rastislav. Misionári z východu neboli prvá ani definitívna voľba. Prvou voľbou našich predkov bolo patriť do západnej Európy.
Dnes už nedokážeme spoľahlivo vysvetliť, prečo sa Rastislav nedočkal pápežovej odpovede. Mohlo sa stať čokoľvek, od nedôvery rímskej kúrie k barbarským kmeňovým útvarom nad Dunajom, cez infarkt posla v strede cesty až po nešťastnú náhodu, pri ktorej pergamen s pápežovou správou uchytil vietor, odniesol ho do jazera a tam ho zožrala šťuka.
V každom prípade, len čo sa svätý Metod odobral na pravdu Božiu, skúsili sme to so západnou Európu opäť a tentoraz to vyšlo, čoho dôkazom je, že až dosiaľ sa čosi okolo 60 percent obyvateľov Slovenska považuje za rímskokatolíkov a protestantov.
Túžbu patriť k západnej Európe sme zdedili, je to náš prirodzený inštinkt, na tom nič nezmenia ani ambície víťazov volieb. Keď sledujeme ich rétoriku a neobratné spoločenské manévre, máme nevdojak pocit archaizmu, akoby sa odvíjal zaprášený film z čias slovákštátu.
Aj vtedy si nacionalisti mysleli, že ak budú v kultúre a školstve presadzovať folklórny a ľudový vidiecky svojráz, vyšľachtia v národe túžobné holubičie vlastnosti a hrdosť na vymyslenú veľkomoravskú tradíciu.
Na filmových záznamoch a fotografiách z tých čias sa prezident Jozef Tiso tvári spupne, neusmieva sa, akoby tušil, že nedopadne dobre.
