Autor je sociológ, člen iniciatívy Svet medzi riadkami
Dianie v Izraeli sa tradične javí a prezentuje ako zložité. V mnohých rovinách, prinajmenšom v ľudskej a ľudskoprávnej, však také nie je. No ako nástroj na potlačenie diskusie a na utvrdenie si vopred daného názoru zmienka o zložitosti obvykle stačí.
Práve v tomto ako Západ dlhodobo zlyhávame. Opakovane reprodukujeme vžité a zo zásady nespochybňované predstavy, ktoré máme o téme, situácii a mieste.
Ustálené predstavy o svete
A tak sa ľahko stane, že ak niekto vníma nielen aktuálne a predošlé zverstvá Hamasu a podobných teroristických a militantných skupín, ale aj priebežné rutinné zločiny Izraela voči Palestínčanom, v očiach významnej časti verejnosti plus-mínus automaticky adoruje alebo je aspoň zhovievavý k Hamasu. Prípadne má rád aj Rusko a Putina a je volič Smeru.
Buď ste s nami (Izraelom), alebo proti nám (s Hamasom, respektíve Palestínčanmi, zvykne sa to totiž voľne zamieňať). Pritom pre porozumenie dnešku je kľúčový práve komplexný náhľad.
Takýto odmietavý spôsob uvažovania však zároveň veľmi trefne ilustruje prístup, akým je táto téma dominantne až hegemonicky (bez otázok) analyzovaná, prezentovaná a interpretovaná. Epizodicky, ahistoricky a nekriticky.
Vopred dané hranice debaty
Keď 17. októbra večer dopadla bomba na nemocnicu v Gaze, novinové titulky naprieč planétou vybuchli. Hoci to znie cynicky, tie hrôzostrašné momenty boli z analytického hľadiska nesmierne výživné.
Ak ste si v ten večer otvorili stránku katarskej Al Jazeery, vyskočil na vás titulok, podľa ktorého Izrael zbombardoval nemocnicu. Ak ste otvorili sociálnu sieť televízie Markíza v čase, keď ešte aj Izrael oficiálne hovoril o overovaní a vinu Hamasu zmienil len v pravdepodobnostnej rovine, zistili ste, že bombu tam hodil Hamas. Neskôr obe médiá titulky zjemnili.
V oboch prípadoch tak preukázateľne nešlo o spravodajstvo založené na dátach či viacerých vyjadreniach, ale o viditeľné prejavy vopred daných predstáv.
Momenty, keď sme si neboli ničím istí, sa tak stali prirodzeným experimentom, ktorý anekdoticky poukázal na tunajšie orientalistické východiská v diskurze, vo verejnej mysli, nezávisle od toho, kto v skutočnosti bombardoval, či od miery pravdepodobnosti, že za tým bola tá či oná strana.
Naznačuje to, že tunajší diskurz na túto tému prebieha aj na základe orientalizmom ustálených predstáv o „nich“ a o „nás“, nielen na racionálnych, analyticky podložených úvahách a faktoch.
Čo je to orientalizmus? Ide o myšlienkový prístup, keď obyvateľov Orientu nevedome vnímame ako a priori, od prírody násilných, iracionálnych, v čase sa nevyvíjajúcich, ako jednoliatu stagnujúcu masu, ako neschopných si vládnuť a vôbec, presne opačných, ako sme „my“. Ako našu večnú a zvečnenú Nemesis.
Takýto mix sa potom poľahky spája so selektívnym prístupom k dejinám či s prehliadaním tamojšej aj globálnej politiky a jej mocenskej stránky. A ako taký je úzko spätý s iným pojmom, a to je kolonializmus.
Hľadanie začiatku
Je prirodzené a správne, že nás šokuje brutalita, akú predviedol Hamas. A je správne ho bez výnimky odsúdiť a s izraelskou spoločnosťou solidarizovať. To však neznamená, že by sme nesmeli uvažovať nad širším kontextom tamojšieho násilia a vývoja. Ako priamo nezúčastnení si tento luxus môžeme dovoliť.
Ako a prečo sa spoločnosť práve na tom kúsku Zeme ocitla v tejto situácii? Ako sa stalo to, že sa tie dovtedy plus-mínus rešpektujúce komunity tak znenávideli? Napokon, ešte za nášho stredoveku neraz židia utekali práve do moslimského sveta, aby mali pokoj od kresťanov. A jeden z argumentov pri zakladaní Izraela bol, že ide o liberálnejšiu časť arabského sveta, kde komunity nažívali v relatívnom pokoji a mieri. Kedy sa to zmenilo? Čo k tomu viedlo?
