Autor je spisovateľ, venuje sa výskumu totalitných režimov
Slovenská vlna nenávisti k Západu a zvlášť k Amerike ide ruka v ruke s príklonom k Rusku a jeho vodcovi Putinovi. Príčetní občania krútia hlavami, mnohí si myslia, že príčinou tohto nepochopiteľného úkazu je prvom prípade trucovitá nevďačnosť, v druhom zasa strata pamäti. Kritický občan hľadá odpovede.
Prečo také vysoké percento Slovákov adoruje režim s krvavými rukami? Počúvame názory našich rusofilov a vnímame absenciu argumentov. Nedozviete sa žiadne fakty o správnosti ruskej politiky. O to viac počúvame bezduché frázy plné emócií, slovanským bratstvom počínajúc a ruským duchovnom pramenacim z pravoslávia končiac.
Fakty, že slovanské bratstvo iba krylo ruské imperiálne ambície, že pravoslávie v Rusku žehná vraždeniu na Ukrajine, sú valcované emóciami o potrebe brániť sa „zvrhlému Západu“.
Cirkusy a kolotoče namiesto divadiel
Stojíme na vážnom rozhraní, a to nielen na Slovensku, kde sa hrá vysoká hra s možnými ďalekosiahlymi dôsledkami: emócie verzus fakty. Prečo je náš občan náchylný veriť emotívnym nezmyslom a nezaoberať sa realitou? Potrebuje vycestovať na frontovú líniu a namočiť prst do krvi detských obetí, aby uveril, že mŕtve deti, ich otcovia a matky nie sú gypsové sošky? Potrebuje na prijatie ťaživého faktu ešte ťaživejší zážitok? Žijeme vari vo svete, kde správa bez emócie už ani nie je správou, ale dôvodom na výsmech? Alebo máme emočné podnety celkom znehybnené? Ako sa náš súcit prebudil len pri ohrození vlastného brucha.
Dlhší čas pozorujeme, ako viera v akýkoľvek nezmysel začína mať vyššiu cenu ako vzdelanie. Plytčiny nášho vzdelávacieho systému už dávajú svoje ovocie. Čím viac vysokých škôl máme, tým viac študentov odchádza študovať do krajín s opačným prístupom k počtu škôl na obyvateľa.
Náš vzdelávací systém za celé desaťročia pokročil len málo. Motivácia k diskusii a ku kladeniu otázok dodnes nie sú vzdelávacou prioritou. Boli časy, keď zvedavá otázka bola považovaná za bezočivosť, no nie som si istý, ako sme pokročili do dnešných dní. Scestnej moci poslušnosť a „plnenie úloh“ veľmi vyhovuje. Nesieme si to z histórie a vzdelávací systém premenu z „poslúchania do premýšľania“ očividne nezvláda.
V takomto spoločenskom priestore, plnom protichodných záujmov, kritici liberálnej demokracie ponúkajú emóciu ako náhradu za pravdu. Cirkusy a kolotoče namiesto divadiel, snáre namiesto kníh, litánie namiesto diskusie.
