Autor je filozof, pracuje v advokácii
V nedeľu 22. októbra izraelské nálety na Gazu zabili 23 členov rodiny Ahmeda Alnaúka. Z jeho najbližšej rodiny prežili len jeho dve sestry a ich deti. Pätnásť jeho neterí a synovcov bolo pri nálete zabitých, všetci mali menej ako 15 rokov.
Takýchto prípadov bolo za posledné dva týždne nespočet: rodiny, ktoré boli v okamihu takmer vyhladené; deti, z ktorých sa v okamihu stali siroty.
Ak sa tieto príbehy u nás vôbec stretnú s nejakou reakciou, spočíva v odovzdanom pokrčení plecami: je to smutné, ale nemôžu za to bomby, ktoré ich zabili, ale Hamas, ktorý ich používa ako „ľudské štíty“. Izraelská odveta v Gaze sa javí priam ako neodvratná prírodná katastrofa, nie ako niečo, čo sa konkrétni ľudia rozhodli vykonať.
Dalo by sa dlho rozprávať o tom, že takýto splošťujúci naratív o „ľudských štítoch“ je chybný už z právneho hľadiska. Je pravda, že palestínski militanti v Gaze zneužívajú a aj v minulosti zneužívali civilné objekty na vojenské ciele. Amnesty International v minulosti zdokumentovala napríklad používanie škôl zriadených OSN ako skladov munície.
Takéto konanie je zjavným porušením medzinárodného práva. A o tom, že bezcieľne strieľanie rakiet do Izraela, ako aj vraždenie, mučenie a unášanie žien a detí, ktoré sme videli 7. októbra, sú tie najohavnejšie vojnové zločiny, nie sú žiadne pochyby.
Rovnako však platí, že izraelské bombardovanie je disproporčné, nie je dnes vedené vojenskou nevyhnutnosťou a s tým, čo sú legitímne ciele (ide o základné princípy medzinárodného humanitárneho práva, pozn. red .), Izrael nakladá pomerne voľne. Amnesty International dnes opäť upozorňuje, že pri mnohých izraelských náletoch neexistujú legitímne ciele a že takéto bezohľadné bombardovanie je vojnovým zločinom.
V niektorých prípadoch považuje izraelská armáda za legitímne ciele aj niektoré civilné objekty, ako sú domy armádnych a politických veliteľov Hamasu, pričom tie sú prirodzene v civilných oblastiach. Tento prístup vytvára napríklad zo susedov politikov a veliteľov povolené „vedľajšie škody“.
A aby sme mali úplne jasno – výzvy izraelskej armády, aby Gazania opustili svoje domovy, inak môžu byť považovaní za spolupracovníkov teroristov, nijako izraelskú armádu nezbavujú zodpovednosti za civilistov, ktorých následne zabijú.
Takéto ultimátum nezbavovalo zodpovednosti ruskú armádu pri obliehaní Grozného na prelome rokov 1999 a 2000 a ani dnes nie sú takéto výzvy spôsob, ako by sa dalo preventívne vyviniť z vojnových zločinov.
Nejde mi však teraz primárne o právnu debatu, ale o šokujúcu absenciu základnej empatie, ktorú ono pokrčenie plecami demonštruje. Viac ako dva týždne sme konfrontovaní so správami o nesmiernom utrpení, ktoré spôsobujú „spriatelené“ bomby zhadzované v rámci údajného civilizačného boja vedeného aj v našom mene – a nevyvoláva to v nás výčitky svedomia ani pocity viny.
