Udalosť týždňa
Izrael/Gaza.
Včera podniknutý „limitovaný“ tankový vpád na sever Gazy so zámerom „ničiť teroristickú infraštruktúru“ nie je – teda pravdepodobne – predzvesťou rozsiahlej pozemnej ofenzívy.
Hoci Netanjahu a spol. verbálne neupúšťajú od „vyčistenia“ Gazy od Hamasu, čomu nasvedčuje aj bezprecedentná koncentrácia techniky i ľudských zdrojov na hranici, omnoho reálnejšie je odkladanie invázie do (nešpecifikovaného) neurčita. Z jasného dôvodu – vnútroizraelský dopyt „zrovnať Gazu so zemou“ pretláča obrovská medzinárodná rezistencia.
S obavami z nespočítateľných politicko-propagandistických dôsledkov prípadných civilných obetí, za ktoré – údajne – morálnu zodpovednosť z Izraela nesníma ani predpoklad, že všetko živé, čo v severnej Gaze zostalo (nie dva milióny, ale stotisíc ľudí), sú ľudské štíty, ktoré si dobrovoľne zvolili údel obetí práve preto, aby Izrael nezvládol medzinárodný odpor.
Kľúčové dejisko takto nie je front na hranici ani vojnový kabinet, ani najvyšší štáb IDF, ale svetová verejná mienka. Zvlášť demokratického Západu a najmä EÚ, o ktorú sa zvádza obrovský zápas. Samozrejme, plný manipulácií, mýtov, hoaxov („izraelské zločiny“).
Zatiaľ čo vrcholoví demokratickí lídri kondolujú v Jeruzaleme jeden po druhom, „generál“ OSN Guterres obohatil svet názorom, že „teror Hamasu nevznikol z vákua, ale z päťdesiatich šiestich rokov utrpenia v izraelskej okupácii“.
Presne. Tak toto je modelová obeť sovietsko-neomarxistickej interpretácie izraelsko-palestínskeho príbehu. (Po tom ako Briti, Francúzi a spol. odišli z Afriky, Ázie atď. )
Izrael musí zostať ako posledná bašta kolonializmu, rasizmu, vykorisťovania a podobne. Symbol sa musí opatrovať, zveľaďovať, neustále pripomínať. Veď – uznajte – čo je to za ideológiu, ktorá vlastnú legitimitu („legacy“) nevie podložiť jediným živým príkladom? Izrael je nezastupiteľný.
