Autorka je režisérka
Vojdeme na cintorín, stmieva sa, ale my musíme, máme tu prácu. V sieťovej taške o seba narážajú sklené kahance rôznych veľkostí, v rukách nesieme vence z čečiny. Blížiace sa sviatky boli v našej rodine odjakživa považované za najdôležitejší kultúrny sviatok, aký sme podedili po predkoch.
Deň, keď svet živých a mŕtvych oddeľuje iba priesvitná blana a my veríme, že oni vidia svetlo sviečok, čo zapaľujeme nad ich tlejúcimi zvyškami, zatiaľ čo my vidíme našu jedinú záhrobnú istotu. Definitívne ticho.
Kráčame k hrobu manželovej prastarej matky. Zomrela ako mladá vdova v tridsiatych rokoch na tuberkulózu, nechala po sebe štyri maličké deti. Posledný človek, ktorý si pamätal jej tvár, hlas a vôňu, zomrel pred dvadsiatimi rokmi. Na rozpadávajúcom sa náhrobnom kameni mala meno, ale teraz ho márne hľadáme.
Zmizla. Jej náhrobok niekedy počas roka podľahol času, sklená platňa pripevnená na kameň sa rozbila a zamestnanci cintorína nahádzali črepy do kontajnera. Posledná hmatateľná pripomienka jej existencie zmizla a v tejto jedinej chvíli zmizlo aj jej meno v prepadlisku času, tak, ako sa to stalo jej bezmenným rodičom a predtým ich rodičom a ako sa to stane raz nám, ak nie sme Napoleon, Kleopatra alebo Sokrates. A to my nie sme.
