Absolútna drvivá väčšina žien sa bojí chodiť na Slovensku po ulici. Dovolím si to laicky zanalyzovať - väčšina z nás od puberty prešla absolútnym šokom. Keď prejdete nejakými prvotnými telesnými zmenami v trinástich-štrnástich rokoch, váš život sa zo dňa na deň zmení. Týždeň predtým ste skákali na sídlisku gumu, dnes po vás vypiskujú päťdesiatnici na ulici.
Raz som na instagram dala anketu pre ženy a ich zážitky - 15-ročná dievčina mi písala, že za ňou z ničoho nič na zastávke prišiel muž vo veku jej otca a chytil ju za zadok. Iná mi hovorila, že strýko jej na rodinnej oslave začal hladkať stehno a rozprávať jej, že je z nej krásna žena. Mala trinásť a rodina sa na tom chechtala, aké je to zlaté.
V momente, ako dievča vyzerá trocha dospelejšie, začne sa cítiť ako korisť v krajine predátorov. Vypiskujú po vás na ulici, „komplimenty“, ktoré sú v skutočnosti každý chlipný nápad, čo sa zrodí v hlave pomerne veľkého počtu mužov, počúvate na každom kroku. V škole, v práci, od cudzích mužov v obchode, na ulici. Úplne všade. V tejto atmosfére sa niet čo čudovať, že ženy majú strach.
A kým časť vlády a spoločnosti blúzni o migrantoch a ochrane „našich žien a detí“, treba si povedať pravdu - utečencov ani migrantov nepotrebujeme, vystačíme si úplne sami so slovenskými bielymi mužmi.
Tragickou koncovkou tejto atmosféry už je len ohavná správa z vlaku pri zastávke Spišská Nová Ves. Mladú ženu tam dobodal biely Slovák. Útočník tvrdí, že si nič nepamätá a že bol pod vplyvom drog. Mladú ženu zachránila duchaprítomná vlaková sprievodkyňa, ktorá bodné rany na krku zaškrtila závesom. Muža spacifikovali spolucestujúci aj vojak v civile. Nehrozí nám nebezpečenstvo od žiadnych migrantov ani utečencov. Najväčšie nebezpečenstvo hrozí ženám od slovenských mužov.
Iste, teraz to čítate a hovoríte si, že nie od všetkých. A je to pravda, od všetkých nie. Ale sledujete vo vašom okolí, či sa ženy necítia nepríjemne? Upozornili ste rodinu a kamarátov, aby neobťažovali ženy vo svojom okolí? Pomohli ste nejakej žene, ktorá sa ohradila proti takému správaniu, alebo ste sa pridali na stranu väčšiny spoločnosti, ktorá okamžite prepne do toho, že ženy presviedča, že nevedia, čo je humor, a nevedia ani, čo je kompliment? Aj to je súčasťou kultúry, pre ktorú sa ženy boja každý boží deň na uliciach.
Desiatky žien prišli o život rukami svojich manželov, exmanželov, partnerov a expartnerov. Robíme s tým niečo v spoločnosti? Učíme deti a tínedžerov, aké správanie je prijateľné? Učíme ich vôbec empatii a súhlasu vo vzťahoch? Považujeme za neprijateľné, keď mocní muži komentujú a obťažujú ženy? Skôr sa zdá, že je to každodennou súčasťou životov a neplánuje to byť inak.
Tak namiesto prísľubov, že polícia nezmyselne posilní hliadky vo vlakoch, by sme konečne k násiliu na ženách mohli pristupovať so všetkou vážnosťou a systematicky. Začnime napríklad pristúpením k Istanbulskému dohovoru, k školeniu policajtov, prokurátorov aj sudcov a sudkýň. A v neposlednom rade aj k vzdelávaniu ľudí. Nie je nie. A debilné chlipné reči nie sú kompliment a celkom úprimne, naozaj nikoho nezaujímajú. Slovensko sa bez nich zaobíde a nie, neznamená to, že už žene nemôžete podržať dvere. Znamená to, že nebudete obťažovať svoje okolie každou myšlienkou, ktorá vám preletí nohavicami. „Naše ženy aj deti“ sa vám za to poďakujú.
Podcast týždňa: Nirvana a Conan
Neviem, či to bolo nejakým mojím momentálnym rozpoložením, ale tento týždeň som počula jeden z najlepších podcastov v svojom živote. Conan O'Brien mal pri príležitosti tridsiatich rokov od vydania albumu Nirvany In Utero v štúdiu troch ľudí - dvoch žijúcich členov skupiny Dave Grohla a Krista Novoselica a producenta tohto albumu Steva Alibiniho.
Nie som žiadna špeciálna fanúšička Nirvany, Dava Grohla mám veľmi rada a toto rozprávanie bolo krásne. Nostalgické, vtipné a úplne unikátne. Všetci traja totiž zažili neopakovateľný príbeh Nirvany a každý z inej pozície. Spomínajú na Kurta Cobaina, jeho boj so závislosťou, ale drvivá väčšina podcastu je o živote, o tom, ako vznikali piesne Nirvany, ako spolu nahrávali tento album a ako sa z obyčajných supermladých chalanov stali najväčšie rokové hviezdy na svete. Fantastické počúvanie, bolo to také skvelé, že ma už niekoľko dní štve, že som už tento podcast počula.
Video týždňa: psychologička Marošová
Keď už sme v úvode hovorili o migrácii, Marta Marošová je psychologička, ktorá pracuje pre organizáciu IPčko. Už niekoľko týždňov poskytujú psychologickú pomoc ľuďom, ktorí utekajú pred vojnou a sú na Slovensku. Sú to deti aj dospelí a často majú hrozné zážitky. Marta v našom rozhovore hovorila aj o tom, že stretla štrnásťročného chlapca, ktorý jej opisoval, ako utekali cez Macedónsko a Srbsko a schovávali sa týždeň v lese bez jedla. Boli smädní a našli jazero plné žiab. A tak pili vodu cez tričko.
Dojal ma však aj príbeh z Hlavnej stanice v Bratislave. Opísala zážitok, ako k malému chlapcovi, ktorý sedel na stanici, prišiel pán bez domova a podal mu čokoládu, ktorú mu kúpil v bufete. V ľuďoch je veľa pekného - záleží len na tom, ktoré zviera v sebe kŕmite. To dobré alebo to zlé?
Hudobná bodka: David Grohl a Norah Jones
Už keď sme boli pri tej Nirvane a Davovi Grohlovi, tento týždeň som počúvala aj fantastický podcast Norah Jones, ktorá má napoly rozhovor a napoly jam session s umelcami a jeden z nich bol práve Dave.
Dnešná hudobná bodka je však z trocha iného súdka - je z pocty Paulovi McCartneymu v Kennedyho centre v roku 2010 a je to jeho krásna zamilovaná Maybe I'm amazed. Norah aj Dave ju spievajú spolu.
Paul túto pieseň napísal v roku 1969 tesne pred rozpadom Beatles. Vypočujte si verziu týchto dvoch alebo si pokojne pustite aj originál. Obe vás naladia na láskavý a pomalý jesenný víkend.
Toto bolo sedemdesiate ôsme vydanie newslettra ZKH píše. Ďakujem, že nás čítate.
