Autorka je sociálna poradkyňa a analytička
Viete, čo je to „výkon rozhodnutia vo veciach maloletých“? Nie?
Tak si spomeňte na Marca, malého chlapca, ktorého plačúceho pred očami spolužiakov a triednej učiteľky doslova vyniesol z triedy vyšší súdny úradník (takmer o dve hlavy vyšší).
V troch minútach videozáznamu sa v roku 2016 skoncentrovalo, akým spôsobom sa štát prostredníctvom svojich úradníkov dokáže správať k deťom. K menším, ľahším, bez právneho vedomia „kto im čo môže“ a bez znalosti obrannej právnej hantírky („Poučili ste ma o mojich právach?“ alebo „Viete, že sa ma nesmiete dotknúť?“)
Toto zažívajú deti celkom bežne
Štát sa k deťom správa ako k igelitkám, ktoré sa len tak chytia a niekam prenesú. Bez zvažovania, ako situácia, do ktorej ich vmanévrujú, zmení ich vnútorný svet. Čo vyvolajú necitlivé slová a pokyny bez vysvetlenia? Aké stopy takéto nedobrovoľné lámanie cez koleno, vynucovanie poslušnosti, zanechá na ich duševnom zdraví.
Málokomu vtedy došlo, že sa pozeráme na úplne bežnú vec. Že toto zažívajú deti na Slovensku pri výkone rozhodnutí – pri donucovaní desiatok detí k tomu, aby sa správali želateľným spôsobom, teda podľa toho, ako dospelí o nich rozhodli.
A čo si budeme hovoriť, to donucovanie sa týka najmä rodinných vzťahov – rozvodov a rozchodov, toho „ja s tebou nechcem byť“. Deti behajú medzi dospelými, ktorí sa súdia o čas s nimi, a keď signalizujú, ako sa cítia s tými rozhodnutiami autorít, vzdorujú. Nechcú odísť od „povinného rodiča“ k „oprávnenému“. Plačú, no a čo. Nechcú ísť, tak ich potiahneme, veď sú ľahké. Hodia sa o zem, zdvihneme ich, odtlačíme.
Administratívne postupy autorít veľmi kopírujú ich postavenie v spoločnosti. Medzi dospelými.
„Povedal som, že to bude takto, a dosť!“
„Tu budeš poslúchať!“
„Urobíš to bez slova!“
S úctou k menším
Nahrávka malého Marca a humbug okolo nej bol taký silný, že na ministerstve spravodlivosti vznikla vyhláška (207/2016 Z. z.), ktorá zmäkčovala podobné situácie. Mimochodom, jej spoluautorom bol aj súčasný verejný ochranca práv.
Stanovovala sa v nej možnosť, aby súdy pri vymáhaní svojich rozhodnutí voči deťom skúmali aj to, či vtedy, keď sa deti bránia ich rozhodnutiam, to nemôže byť... hm, oprávnené.
Že sa v pôvodnom rozhodnutí mohli aj seknúť.
Že existujú „ospravedlniteľné dôvody“, pre ktoré sa súdne rozhodnutie neplní.
Bol to závan iného spôsobu vymáhania práva, rešpektujúceho pružnosť životných situácií. S úctou k menším, slabším.
Bola to aj možnosť zaraziť kopenie a násobenie súdnych sporov, najmä rodinných.
Deti, ktoré odmietajú plniť súdne rozhodnutia, majú mená a tváre.
Trinásťročná Monika odmieta chodiť na stretnutia s otcom, lebo bola svedkom, ako zbil jej mamu – ťahal ju za vlasy, cez schody. Nikdy za to nedostal trest, veď za pár chumáčikov a za pár modrín? Za to u nás často nie je ani pokuta. Dostal s ňou bežný kontakt, ktorý ona odmieta a on podáva na jej matku ďalšie a ďalšie „výkony rozhodnutí“. „Dostanem tvoju matku do basy,“ hovorí jej. Monika vyjde z domu, stojí, ani sa nepohne. Takto je to rozhodnutie o víkendoch funkčné.
Alebo 14-ročný Filip, ktorý nechce byť s mamou, pretože už stačilo. Roky k nej chodieval, roky sa pri ňom opíjala a napádala ho, cápala ho rukami s chrapotom, aký má zničený život. Potom sa za to ospravedlňovala, plakala... Proste stačilo. Teraz stojí pri okne alebo sedí pod ním a počúva ten istý krik, keď si poňho príde.
Osemročná Andrea, ktorá sa bojí odísť, aby sa to neskončilo ako vtedy, keď ju otec takmer dva mesiace nepustil k mame ani do školy. Zatiaľ čo sa súdili, až kým neprehral, nemohla vyjsť z domu. Neverí mu, že to neurobí znova.
