Autor je teológ a spisovateľ
Vypočuli sme si, ako teda kultúra vyzerá a ako má vyzerať. Náš farár povedal, že slová o tom, ako sa nemajú kultúry miešať, už niekde počul. Nebolo to síce presne o kultúre, ale o rasách. Rasy by sa tiež nemali miešať, dobrí Slováci to vedia už od tisíc deväťsto tridsiateho ôsmeho, keď sa odmietli miešať so židmi a trochu aj s luteránmi.
Jedným aj druhým na domy napísali, čo si o nich myslia a židov sa zbavili tak dokonale, že ich súčasní nepriatelia ani len nevedia, s kým bojujú. Pretože živých židov nemali kde vidieť.
Ani my sa nechceme veľmi miešať, vždy sa to zle skončilo. Naposledy sme sa takto miešali s ľuďmi hore z lazov a prišli tri sanitky, nejaké čeľuste, rebrá, zápästia, nič pre nás, milovníkov čistej kultúry. Ale zaujalo nás to, keďže u nás kultúru pestujeme vo veľkom.
Naša veštecká kultúra
Dá sa povedať, že nič nás lepšie necharakterizuje ako kultúra, a nielen tá politická, o ktorej radi hovoria v televízore, ale aj taká naša riadna, stáročná kultúra, spojená s našimi zvyklosťami a snahou urobiť vždy väčšie a lepšie ako na lazoch.
Keď začali pred tridsiatimi rokmi opäť nosiť Morenu, urobili sme ju väčšiu a aj škaredšiu, nech jej nikomu nie je ľúto. Oni ju niesli do potoka dve hodiny, my päť. Robili sme s ňou zastavenia, stáli sme aj v krčme, aby sa na ňu mohli ľudia pozrieť a prefackať ju.
Farárovi sa to nepáčilo, ale zase, ktovie odkiaľ ten prišiel, vraj aj niekde študoval. Takých tu nemáme radi – českých inžinierov a botanikov z Nitry, vždy nám chceli iba zle. Dnes by sme povedali, že chceli zničiť našu kultúru.
No kultúra je, ako povedali, hlavne duchovný život. My s rodinou pozeráme veštecký kanál každý deň. Sú tam pekné sošky, síce sa tam nedá dovolať, ale páči sa mi, aký pekný duchovný život tam ľudia takto na diaľku vedú. Liečia sa, vracajú sa k sebe, rozprávajú sa s mŕtvymi a pôsobí to veľmi kultúrne, aj nás to pobaví, aj sa niečo dozvieme a aj ušetríme, keďže sa nevieme dovolať.
Ale dobre, máme aj iné národné nemiešané kultúrne aktivity. Vy to možno nazývate zvyklosti, náš farár to označuje za poverčivosť, ale my si to nedáme, naše uriekanie a odriekanie dobytka a polí je niečo, čo robiť musíme. Máme to overené predkami a vieme, čo sa deje, keď to neurobíme.
A radi spievame. Musím povedať, že spievame stále, od rána do večera. Spievame si Elán a na Kráľovej holi a už dávno predtým, ako to navrhli, sme spievali hymnu so štyrmi slohami. Keď je záver vysielania a záverečná v krčme, tak sa postavíme a spievame štvorslohovú hymnu a takto vyspievaní ideme domov.
Nejdem ešte spať, pozriem, čo nové sa deje vo svete, youtube a uzavreté skupiny, kde mi kamoši kamionisti vysvetlia, čo chce Hamas a čo chcú židia. Ale vždy si pritom spievam. Aj keď idem spať, spievam na celý dom, duchoňovky, v dolinách...
Žena niekedy kričí, aby som prestal, ale nemôžem. Som kultúry človek a bez takýchto prejavov sa nezaobídem.
A rád tancujem. Pozerám tých hercov a spevákov v klietke, ako sa bijú, púšťam si k tomu s deťmi hudbu a tam jasne vidieť, že naši tancujú, aj keď zápasia. Tomu hovorím umenie, nie ako hento, čo som videl v televízore, keď otvorili galériu. Za tie peniaze mohli postaviť stotisíc posedov, tam by sme si spievali, večer tancovali v klietke.
Zaspievajme si s úsmevom
Prečo to hovorím? Lebo ja dobre viem, čo si pod kultúrou predstavujete vy. Nejaké židovské vplyvy, vykorenené veci, čiernu muziku, rap a jazz a reggae, tanec pre buzerantov, čo nazývate baletom a obrazy, ktoré by namaľovala aj moja staršia, ale nikdy sa k tomu nezníži. Aj preto, že sa ma bojí.
