Ministrovi vnútra Matúšovi Šutajovi Eštokovi chýba viac ako trochu ostrovtipu na to, aby svoje kroky zaobalil do aspoň minimálneho zdania práva. Zároveň sa nijako netají tým, že koná nahrubo z pozície moci.
Je to v podstate šťastie, pretože takto sú jeho počiny ľahšie zrozumiteľné.
Od vyhlasovania „je to tak, lebo som to povedal ja“ po právnu čistotu môže byť niekedy sakramentsky ďaleko. Vyhadzovať nepohodlných ľudí sa dá aj právne nepriestrelne, vyžaduje si to však viac fištrónu a menej svalov. Preto bolo od prvých sporných krokov ministra jasné, že jeho personálne zmeny budú končiť na súdoch.
Šutaja Eštoka prirovnávajú k Harabinovi. Stíhal by sudcu pre jeho rozhodnutie Čítajte A preto má Šutajova Eštokova odpoveď povahu vyhrážania sa (zatiaľ prvému) sudcovi. Pán minister ide otestovať našu demokraciu a nezávislosť súdnej moci.
Myšlienka, že sudca Michal Kubiš sa rozhodnutím o neodkladnom opatrení Branka Kišša „dopustil možno aj nejakého trestného činu ohýbania práva“, je taká prvoplánová, že čítať rozhodnutie odvolacieho súdu bude priam rozkošou.
