Autor je novinár a spisovateľ
Keď sa denník Times začiatkom osemdesiatych rokov opýtal Samuela Becketta na jeho novoročné predsavzatia a nádeje, Beckett odpovedal strohým telegramom.
„Predsavzatia: Žiadne. Nádeje: Žiadne.“
Nemyslím si, že bol pesimista, práve naopak: on ešte veril v slová. Preto odpovedal na výzvu novín. Veril, že existuje spoločná reč. Že ak odpovie „žiadne“, ostatní azda budú vedieť, čo tým myslí.
Žili sme v tom, že existuje spoločný základ: biele je biele a čierne zas čierne. Táto istota sa vytratila, stala sa iluzórnou. Dnes hovoríme mier – a koľko nás je, toľkými spôsobmi si ho vykladáme.
Neexistuje spoločný jazyk. Slová sa zodrali, znehodnotili sa. Odstavili ich deepfake a sociálne médiá – továrne na nenávisť.
„Vojna“, „mier“, „čierne“, „biele“. Všetko je už v úvodzovkách. Nielen slová, ale aj ľudská dôstojnosť. Verejný diskurz je čoraz militantnejší, na vzdelanie sa pozerá s dešpektom, slovo „humanizmus“ je nadávkou a na kresťanstvo sa najhlučnejšie odvolávajú tí, ktorí programovo popierajú základné hodnoty kresťanstva: solidaritu, dobročinnosť a toleranciu.
