V kauzách okolo vojny v polícii sa bežný človek orientuje už len ťažko. Keby však chcel nájsť kritérium, podľa ktorého si môže dosť spoľahlivo upratať rozmanité informácie, stačí sa pozrieť na to, akým spôsobom sa akcie s biblickými aj s inými názvami dostávajú a nedostávajú pred súdy.
Čurillovci sa nie a nie dožiť obžaloby – pretože „smeráckej“ strane policajnej vojny vyhovuje súčasný stav, a nie „riziko“, že by boli oslobodení. Toto riziko je silné, pretože už keď ich krajský súd púšťal z väzby, zároveň konštatoval, že ani ich stíhanie nie je dôvodné.
A zároveň ich pretrvávajúce stíhanie poskytlo ministrovi vnútra Matúšovi Šutajovi Eštokovi odrazový mostík pre neskrývanú snahu sa ich zbaviť – pre Smer je priam nemysliteľné, aby v zbore fungovali policajti, ktorí vyšetrovali korupciu „našich ľudí“.
Smer vie, čo hovorí, keď časť trestných stíhaní označuje za účelovú snahu zbaviť sa oponentov a kompromitovať ich. Je to totiž jeho stará metóda.
Pripomeňme si napríklad, že po bývalom ministrovi vnútra za OĽaNO Romanovi Mikulcovi šla týmto spôsobom ešte druhá vláda Roberta Fica. Mikulcovi trvalo osem rokov, kým sa zbavil trestných opletačiek, ale podstatné je, že sa tak stalo rozhodnutím súdu, a nie prostredníctvom kadejakých tri-šesť-trojok a vyhýbaním sa súdu.
