Autorka pôsobí na Gymnáziu C. S. Lewisa a v Nadácii Zastavme korupciu
Podvečerné slnko zalievalo perón mäkkým svetlom. Sekundy predtým, než kovové súčiastky vlaku zaškrípali po koľajniciach, po hodinách zmätku a kriku zavládlo náhle ticho. Potom zaplakalo dieťa z útrob vagóna. Vlak sa pohol ako na pokyn.
Október 1944
Vojaci zvoľnili postoj a vytiahli cigarety. Výpravca, inak nepokojný elegán, so zvesenými rukami tupo civel do prázdna.
Stál som tam vedľa Petra od susedov a snažil som sa skrotiť svoje črevá, ktoré sa vyrovnávali s faktom, že vo vagónoch práve odišli traja chlapci z našej futbalovej partie, ujo Eli s tetou Hanou aj Gizela, naša Gizela z námestia.
„Veď si len trochu popracujú, nie?“ povedal Peter a zboku na mňa šľahol očami. Otvoril som ústa, ale nevyšlo z nich nič.
„Čo tu stojíš, ty tĺk, čo sme na pohrebe? Aspoň nám tu smradiť chvíľu nebudú, čo povieš?“
Peter ma bodro plesol po ramene, až mi poskočila hlava. Pozrel som mu do očí, bleskovo uhol, potom na vojaka, ktorý sa na nás s cigaretou medzi zubami skúmavo díval, a nakoniec na miznúci štvorček vlaku na horizonte koľajiska. Ostal som ticho. Nepovedal som nič, chápete? Strašne som sa bál.
September 1951
„Tak, súdruh, čo nám k tomu poviete?“ V guľatej, hladko oholenej tvári chlapa sediaceho predo mnou za masívnym stolom, na ktorom sa leskla karafa z brúseného skla vedľa nahrubo nakrájanej údeniny na zamastenom papieri, som v šoku spoznal vrátnika Lojziho z projektového ústavu.
Lojzi sa rozpil ešte pred vojnou. Býval s mamou, ako alkoholik s večnou hladinkou sa uchytil tu ako vrátnik, tam ako pomocný predavač.
Teraz mal po štyridsiatke a odrazu bol plný života. Oči sa mu leskli a keď som požiadal o stoličku, tváril sa, že ma prepočul.
„Čo nám poviete o protispoločenských rečiach, ktoré ste viedli predvčerom večer okolo deviatej hodiny v pohostinstve Fajka?“
Nadýchol som sa na odpoveď, keď som si všimol pohyb z kúta miestnosti. Dievčina v bielej blúzke, Stázi. Matne som si ju vybavil ešte ako malú spred vojny, poznali sme sa z kostola. Zdvihla ruky nad písací stroj ako klaviristka. Bez slova som zase vydýchol.
„Čo tu dychčíš?“ zvýšil hlas Lojzi a predklonil sa. „Zato, že si inžinier, si myslíš, že sa tu môžeš vyvyšovať nad robotný ľud? Koho tvoj foter volil v štyridsiatom ôsmom, ty meštiacka filcka? Myslíš, že to nevieme?“
Chcel som to prežiť. O Clementisovi sme vtedy ešte nevedeli, ale Horáková bola už po smrti. Ostal som ticho. Prežil som to.
