Ako dieťa som chodila na osemročné gymnázium v Bratislave. Elitná škola, najmä pre bohaté deti. Osemročné gymnázium v podstate znamená, že ak vám nesadne kolektív, ste v ňom uväznení nekonečný čas až do dospelosti. A tak sme sa stretli ako desaťroční a zo školy odchádzali už s volebným právom.
Naša trieda bola pomerne disproporčná, čo sa pohlavia týka. V triede sme mali len šesť chlapcov a 24 dievčat. A neboli sme bohvieaký kolektív, to bolo jasné takmer od prvého dňa. Veľkú časť detstva zo školy si ani nepamätám - môj mozog ho vytesnil. V triede sa totiž rýchlo vytvorila atmosféra šikanovania. Obeťou bol môj spolužiak Mišo - útly chlapec s okuliarmi, ktorý si rád kreslil lietadlá, učil sa dobre a bol vo všeobecnosti tichý introvert.
Keď sme začínali v prime, bol veselé dieťa. Čím starší sme boli, tým menej veselý bol. Za pár rokov to vyeskalovalo dokonca do fyzického násilia. Zvyšní piati chalani v triede ho šikanovali tak, že mu jedného dňa rozbili nos. To je napríklad zážitok, ktorý si pamätám doteraz. Ja som sa ho totiž zastala a išla som to povedať učiteľke, ku ktorej som mala blízko.
Postupne to prerástlo do toho, že šikanovali aj mňa. V tom čase som bola veriaca a pravidelne sa predo mnou niektorí prežehnávali. Ťahali ma po zemi za vlasy a kopali si moju tašku a peračník. Mojím šťastím bolo to, že môj svet nebol v škole. Môj svet bol u Saleziánov, kam som každý deň po škole šla a trávila čas v bezpečnom prostredí. Tam som mala priateľov, do školy som chodila len pre povinnosť.
Niekedy okolo tercie alebo kvarty Mišo už nechcel chodiť do školy a jeho rodičia správne detegovali, že ho treba dať niekam inam. Mali stretnutie, riešila to škola, nakoniec, myslím, chvíľu hovorili aj s nami. Škola presvedčila rodičov, že šikanovanie vyriešia. Nech zostane. Ale nevyriešili. Ešte celých 5 rokov nevyriešili.
Už ako dospelí sme mali takú polostretávku. Podľa mňa sme široko-ďaleko naozaj menšinou, ktorá sa nedokáže stretnúť roky po maturite a nikdy sa to neudialo. Jedno leto, pár rokov dozadu, ale asi desať z nás predsa len zašlo v lete na terasu na Duláku. Ako sme tam sedeli, nejako sa dostalo aj na túto tému. Viacerých to totiž dodnes trápilo, a tak sme sa o tom už ako dospelí porozprávali. Môj spolužiak, ktorý ani nebol hlavným strojcom tejto atmosféry, mi neskôr zopakoval - Zuzi, ja som šikanoval, aby som nebol šikanovaný. Taká bola u nás atmosféra, ktorej nikto nezabránil. A to všetko ešte bez mobilov, s internetom, ktorý bol len v začiatkoch.
Poznačilo nás to vlastne všetkých - tých, ktorí sme boli obeťou šikanovania, aj tých, ktorí boli jej súčasťou. Mišo na žiadnu zo stretávok nikdy neodpovedal. Ale raz za mnou prišiel na jednej akcii. Po debate sme prehodili pár slov. Vyštudoval konštrukciu lietadiel a zdalo sa, že sa mu darí. A mne, priznám sa, trocha odľahlo.
Bol to síce trocha dlhý úvod do témy, ale dobre to ilustruje, že šikanovanie bolo obrovským a neriešeným problémom ešte pred sociálnymi sieťami a mobilmi. Dnes je to horšie, učitelia technológiám nestíhajú a často nevedia detegovať, ako sa deti vlastne majú. Nemáme dostatok školských psychológov, ale aj keby sme mali, je otázne, ako sú na takéto situácie pripravení. Aj naše šikanovanie totiž riešila školská psychologička a prd nám to bolo platné.
Prípad chlapca, ktorý stojí na streche základnej školy, a spolužiaci sa mu smejú a vykrikujú, nech skočí, šokoval. Šokoval nás dospelých, ale deti takúto krutosť žijú každý deň na internete.
Odborníci kričali a upozorňovali Igora Matoviča, že školy sa majú zatvárať posledné. My sme ich zatvárali prví. Mali sme ich zatvorené najdlhšie z celej EÚ, pretože v OĽaNO prevládal neodborný amatérsky názor, že deti doma vydržia. Lenže deti doma trpeli a odborníci to vedeli už v čase, keď premiér Matovič bez mihnutia oka obetoval ako prvé práve deti. Tri roky neskôr sú v horšom psychickom stave než kedykoľvek predtým. Sú asociálne, majú depresie, sebapoškodzovanie. Horí nám celý dom a podpálili sme si ho sami.
Napovedať by nám to mohli aj čísla, ak už niekto neverí skúsenostiam učiteľov a psychológov. Medzi deťmi do 14 rokov bolo minulý rok najviac samovrážd za posledných 10 rokov. V roku 2022 sa 63 detí pokúsilo zabiť, predtým ich bolo 30.
Kolegyňa Daniela Hajčáková vo svojom nedávnom texte pripomína, že Slovensko má na 1,3 milióna detí len 49 detských psychiatrov a ešte menej ambulancií. Počujete správne. Keby sme hľadali hyperbolu, v tomto štáte je sedemkrát viac strelníc než ambulancií, kde deti môžu hľadať pomoc.
Detskí lekári mi už viac ako rok pri každej príležitosti hovoria, že sa snažia deťom pomôcť, ako sa dá. Napríklad, hoci majú jasnú psychiatrickú diagnózu, hospitalizujú ich aspoň na interné alebo iné oddelenia a snažia sa im tam aspoň základne pomôcť. Zúfalí lekári hovoria, že zvládnu so súčasnými kapacitami pomôcť len tým deťom, ktoré sa chcú zabiť. Potom je ešte celý zástup detí s naozaj vážnymi problémami, ktoré pomoc nedostanú nikde.
V neposlednom rade treba povedať, že to, čo bulvár písal a televízie vysielali o samovražde Romana v Parchovanoch, bolo nevkusné, neetické a je mi z nich na vracanie. Pluska napríklad citovala z jeho listu na rozlúčku, ktorý nechal v mobile. Šípite správne, mobil má polícia a rodičia ten list ešte nečítali. Pluska áno. Každodenné detaily v bulvári nepomôžu nikomu a rozhodne nie škole ani rodine. Jediné, čo ma zaujalo, je stanovisko školy - vraj si zlý stav žiaka nevšimli. Už len táto veta je na uterák.
No veľa je aj na nás. Môžeme sa zas a znova zhroziť pri každom ďalšom tragickom prípade. Môžeme híkať a ochkať, keď nám bude ľúto ďalšieho dieťaťa, ktoré bude chcieť skočiť. Môžeme byť nešťastní z depresií a úzkostí detí. Kým tu však budeme mať náladu, že je to snowflake generácia a za našich čias nás mlátili trstenicami, nič sa neposunie. Kým nebudeme vyžadovať konkrétne riešenia a necháme sa obalamutiť každý rok výrokmi, ako treba zastaviť reformu nemocníc, nikam sa nepohneme. Zvykneme sa stále v tejto krajine chlácholiť, ako nám záleží na rodine a na deťoch. Národniari, extrémisti, populisti vykrikujú, ako chcú chrániť naše ženy a deti. Ale ak si nastavíme skutočné zrkadlo, je nám to vlastne úplne fuk a radšej sa tu všetci uchlácholíme tým, že dnešná mládež už nič nevydrží.
Podcast týždňa: Ľudskosť a občianstvo
Barborina Ľudskosť je unikátny podcast. Práve o psychickom zdraví detí, mládeže aj dospelých sa tam dozviete takmer všetko. Na výročie 17. novembra mala debatu s psychologičkou Ondrisovou o občianstve a veľa hovorí o moci - nie o tej formálnej. Nie o politickej moci ministrov, premiéra. O moci občanov. Aj vy máte moc zmeniť veci - vo svojej práci, v komunite, v bytovke alebo v škole. Podľa Sylvie Ondrisovej väčšina ľudí podceňuje svoju moc a nevie s ňou narábať. Často sa podriadime a bojíme a pritom by sme tak veľa mohli pohnúť dopredu aj bez poslancov, parlamentu, vlády či iných formálne mocných inštitúcií. Iste, lepšie to ide, ak sú aktívni a rozumní aj tí, ktorí disponujú práve mocou politickou. Ale je načase uvedomiť si, že občania zmôžu veľa. A veľa vecí môžeme ovplyvniť práve tým, že sa zaujímame, zapájame a ozývame.
Video týždňa: Tomáš Taraba
Hoci to máme s touto vládou ako „nepriateľské médium“ ťažké, je predsa len niekoľko jej členov, ktorí nemajú problém diskutovať a prídu aj na kritické rozhovory. Mnohých prekvapilo, že na rozhovor ako jeden z prvých prišiel Tomáš Taraba (nom. SNS). Mňa to neprekvapilo, pretože má povesť niekoho, kto komunikuje pomerne otvorene.
Diskusia to bola zaujímavá, pre mňa osobne bola najodhaľujúcejšia záverečná pasáž o sociálnych sieťach. Vyplynulo z nej napríklad aj to, že veľa politikov na facebooku naháňa lajky.
Ak ste z politiky unavení a chceli by ste si vypočuť nepolitický rozhovor, rozprávala som sa tento týždeň aj s dvomi vedcami - Petrom Sabakom o covide a ocenení Biela vrana a Danielou Ostatníkovou, ktorá dlhé roky skúma autizmus. Oba rozhovory nájdete na všetkých našich platformách aj na sme.sk.
Hudobná bodka: All I wand for Christmas is you
Možno vám Mariah Carey lezie každé Vianoce na nervy a presne pre vás je tu džezová verzia jej All I want for Christmas od Jamie Culluma. V akustickej verzii jeho štúdia s celou džezovou kapelou vám možno zmení názor na túto každý rok prefláknutú pieseň. Ja vám želám peknú prvú adventnú nedeľu - aj tým, ktorí Vianoce milujú, aj tým, ktorí ich toľko neprežívajú. Zastaviť sa a byť s ľuďmi, ktorých máme radi, môžeme všetci. Želám vám aj psychickú pohodu, verte, že sme v tom všetci spolu. Aj ja mám každý týždeň aj ťažšie dni a viem, že to tak majú mnohí v mojom okolí. Pieseň sa vám pustí, keď kliknete na obrázok.
Toto bolo osemdesiate prvé vydanie newslettra ZKH. Ďakujem, že nás čítate.
