Autor je politológ, pôsobí na Fakulte medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave
Otázka národnej politiky sa po voľbách stala súčasťou verejnej diskusie o rezorte kultúry. Cieľom novej vlády je podporovať národného ducha. Nejde o nič prekvapivé a v dejinách národných štátov ani nič výnimočné.
Otázkou je, ako sa má k takto koncipovanej predstave kultúry stavať ľavica. Ak je základom ľavice boj proti nerovnosti, čo to znamená pre jej vzťah k národu?
Východiskovým bodom pri premýšľaní o ľavici a národe by mala byť realita globálnej rasovej a národnej nerovnosti. V tejto nerovnosti sa prelína kapitalizmus s rasizmom.
Kým kapitalizmus vytvára nerovné triedy, rasizmus ako významná súčasť kolonializmu vytvára nerovnosti medzi ľudskými skupinami definovanými (nielen) farbou pleti. Hoci existujú bohatí černosi a chudobní belosi, vo všeobecnosti platí, že bieli sú v priemere bohatší ako čierni, Západ ako Východ, Sever ako Juh.
Trieda a národ
Úlohou ľavice je bojovať tak proti triednej, tak proti rasovej nerovnosti. Tento boj sa v histórii okrem iného pretavil do komunistických snáh o beztriednu spoločnosť a do národnooslobodzovacích bojov v protikoloniálnom odboji.
Hoci sa kolonializmus formálne skončil, globálny kapitalizmus naďalej funguje v neokoloniálnom mode. V ňom nevykorisťujú len majitelia kapitálu svojich zamestnancov, ale aj belosi černochov a kapitál tiež tečie od jedného národa k druhému. V našom prípade od slovenských zamestnancov k zahraničným majiteľom kapitálu.
