Autor je šéfredaktorom českého denníka Právo.
„Cieľom poľskej vlády nie je sťať sudcom hlavy gilotínou, ale nechať ju nad nami visieť ako hrozbu,“ vysvetlil poľský sudca Igor Tuleya, hrdina odporu proti útokom na právny štát, podľa vlády verejný nepriateľ.
Kabinet Roberta Fica začal okamžite po nástupe útočiť na seriózne médiá, políciu, prokuratúru, neziskové organizácie a ďalšie inštitúcie demokratického právneho štátu.
Veľmi to pripomína rok 2015 v Poľsku, keď nastúpila politická garnitúra predsedu strany Právo a spravodlivosť Jaroslava Kaczyňského. Nájdeme tam však aj zbrane, ktorými poľská občianska spoločnosť osem rokov bránila nástupu autoritárskeho režimu – po tohtoročných voľbách zostaví vládu demokratická opozícia – a sčasti aj ubránila.
Orbán, Kaczyňski, Fico
V Poľsku sa Kaczyňski okamžite zameral na zlomenie Ústavného súdu. Ako právnik vedel, že ho musí odstaviť alebo ovládnuť, aby mohol parlamentom prehnať antidemokratické zákony, aj keď budú v rozpore s ústavnými princípmi.
„Pretože som sledoval, čo sa dialo v Maďarsku v rokoch 2011 až 2015, poznal som scenár. Vedel som, že sa to nezastaví na Ústavnom súde, že sa to rozšíri na verejnoprávne médiá, prokuratúru, že sa to dotkne aj tajných služieb a nakoniec aj súdov,“ opisuje vtedajšie dianie Adam Bodnar, právnik, vysokoškolský učiteľ a ľudskoprávny aktivista. Rozhovor s ním viedol diplomat a niekdajší šéf Českého centra vo Varšave Petr Janyška v knihe Polsko vejpůl.
Kaczyňski síce nemal ústavnú väčšinu ako Viktor Orbán po voľbách v roku 2010, rovnako ako ju nemá Robert Fico, ale postupoval bezohľadnejšie, až dostal všetky súdy pod politickú kontrolu, upozornil Bodnar.
Súdy áno, sudcov nie. Režisér Kacper Lisowski o tom v roku 2021 nakrútil film Sudcovia pod tlakom, v ktorom vystupuje aj spomínaný Igor Tuleya. Tohto sudcu okresného súdu vo Varšave v roku 2020 takzvané Kárne kolégium, novovytvorený orgán ovládaný politikmi, zbavilo sudcovskej imunity a zakázalo mu vykonávať povolanie.
Nielenže sa on a desiatky ďalších sudcov zbavených taláru začali brániť súdne, ale predovšetkým začali verejne vystupovať – vysvetľovali dôležitosť právneho štátu pre každého človeka na verejných zhromaždeniach, na festivaloch, na besedách. Bojovali a zároveň vzdelávali, výrazne vystúpili zo sudcovskej komfortnej zóny.
Na ich podporu vyšli opakovane do ulíc desaťtisíce ľudí. Verejná podpora bola prekvapivá – právny štát je abstraktný pojem, nie úplne zrejmý motív na masové demonštrovanie. Na jednom zhromaždení prehovoril aj Adam Michnik, jedna z kľúčových osobností prechodu Poľska od komunizmu k demokracii: „Nedovolíme im, aby nám vládli týmto spôsobom. A ak budú úrady pokračovať týmto smerom, presvedčia sa, že sa nevzdáme, že budeme požadovať naše práva, slobodu a dôstojnosť.“
V roku 2018 sa do obrany právneho štátu a demokratických hodnôt vložila aj Európska komisia a Súdny dvor EÚ. Zrušil politické Kárne kolégium a v júli 2023 vrátil Tuleyovi talár a dal tak nádej sudcom v rovnakej situácii. Svoju mnohoročnú anabázu s poľskými úradmi Tuleya opísal: mal som pocit, akoby som sa ocitol v románe Franza Kafku.
Európska komisia si po skúsenosti s Maďarskom, kde reagovala neúčinne, uvedomila, že Poľsko je príliš dôležitá krajina – usudzuje právnik Bodnar –, kde nesmie opakovať rovnakú chybu. Preto začala konanie pre porušenie zákonnosti a pozastavila Poľsku miliardy eur z plánu obnovy.
Obrana proti únosu štátu má na základe poľskej skúsenosti tri piliere: osobnú statočnosť a aktivitu ľudí z postihnutých oblastí (policajtov, prokurátorov, sudcov, vyhodených štátnych úradníkov). Občiansku nespokojnosť vyjadrenú na veľkých demonštráciách (Fico má určite hlboko pod kožou plné námestia po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ktoré predchádzali jeho poníženiu a pádu na dno).
A potom je tu Európska únia, ku ktorej má Slovensko ako členská krajina záväzky, pokiaľ ide o právny štát a demokratické princípy.
Európska komisia má skúsenosť s Maďarskom aj s Poľskom a tiež nové nástroje, ako si dodržiavanie záväzkov vynútiť – napríklad stopnutím miliárd eur z plánu obnovy. Ale postupuje pomaly a Fico hneď spustí ďalšiu kampaň o zlom Bruseli, kam chodí donášať opozícia, a suverenite Slovenska, ktorú on ubráni.
V prípade demokratickej núdze by mohli pomôcť aj blízki susedia – napríklad z Česka.
Česko sa (ne)ozvalo
V júli 2017 vydali predsedovia najvyšších českých súdov (Ústavného, Najvyššieho, Najvyššieho správneho, najvyšší prokurátor a ombudsmanka) vyhlásenie o situácii v Poľsku a nazvali ho Nemôžeme mlčať.
Upozornili na bezprecedentný útok na nezávislosť súdnictva a základy fungovania právneho štátu v Poľsku. A vysvetlili, prečo ako sudcovia, ktorí sa zvyčajne nepúšťajú do politických komentárov, navyše k dianiu v inej krajine, pozdvihli hlas: „Aj pri vedomí suverenity poľského štátu a rešpekte k nej, nemôžeme mlčať ku krokom, ktoré ohrozujú jej samotný zdroj, ktorým sú nedotknuteľné hodnoty európskej civilizácie, humanizmu a základných práv a slobôd.“
Adam Bodnar to v rozhovore s Petrom Janyškom veľmi ocenil: „List českých právnických osobností z júla 2017 na obranu poľských súdov bol veľmi dôležitý. Bol jediný z tejto časti Európy, všetky ostatné prišli z Holandska, Nemecka a podobne. Bol jediný, v ktorom sa uvádza: milí poľskí priatelia, naše krajiny prešli obdobnou cestou transformácie a čože sa to teraz u vás deje?“
