Zdravila som ho každé ráno - jeho melancholický profil v rámčeku visel hneď pri dverách našej triedy. Ten smútok mi býval zrána blízky, hoci ma v škole zväčša nič zlé nečakalo – v mojej slonovinovej veži plnej kníh nebolo ťažké ju prijať za svoje dočasné milieu.
Akurát že som z tej veže nedovidela na mnoho vecí: napríklad, ako vraj jedného spolužiaka zatvárali ostatní na WC a nútili spievať pesničku zo známeho večerníčku a iné vtipné kúsky.
Ani odtiaľ sa však nedalo nevidieť, ako sa vždy smejú, keď odpovedá; že ho proste neberú. A niektorí sa potom stali učiteľmi; asi podľa Brechtovej premisy: „Úlohou učiteľov je, aby obetavo stelesňovali základné typy ľudstva, s ktorými sa mladý človek neskôr v živote stretne. Škola uvedie mladého človeka už v najútlejšom veku do sveta, aký naozaj je.“
A za toto všetko, zdôrazňuje Bertolt, sa ani nevyžaduje školné!
Veru, všetci tí (hoci nemnohí) rodičia, čo doma tvrdohlavo učia deti spravodlivosti, ohľaduplnosti, čestnosti či iným taľafatkám, by sa za to škole mali aspoň poďakovať. Lebo napriek všetkým varovaniam krčmových pedagógov, že deti treba najmä pripraviť na tvrdú realitu, teda naučiť ich slovami Brechta: „podvádzať, predstierať znalosti, beztrestne sa mstiť, naučiť sa frázy, lichôtky, pätolízačstvo, ochotne zrádzať kamarátov predstaveným atď.“ ich častokrát nepripravili ani na prvý školský deň.
