Autor je odborársky funkcionár a zakladateľ OZ Pracujúca chudoba
Pri doručovaní adresnej pomoci od štátu máme zdvojený problém, nielenže nevieme kam, my zväčša nevieme ani, komu ju smerovať.
Dlhodobo politici opakujú floskulu, že akákoľvek štátna pomoc musí byť adresná, pretože plošná pomoc je príliš drahá a nemôžeme si ju dovoliť. S takouto vetou by sa v podstate dalo súhlasiť, až na to, že s takýmto prístupom je spojených niekoľko problémov.
Prvým problémom je fakt, že nie všetko môže byť len adresné. Mnohé dávky, výpomoci a dotácie môžu a vlastne aj musia byť adresné. Napríklad dávky v nezamestnanosti, invalidné dôchodky, starobné dôchodky, dávky v hmotnej núdzi. Iné dávky by, naopak, mali byť plošné. Najmä dávky určené pre deti.
Ak má štát pomáhať deťom, tak dávky nesmú byť viazané na platenie odvodov rodičmi, čo sa nanešťastie do nášho sociálneho systému dostalo. V prípade dotácií na obedy je najlepším riešením, aby boli plošné, bez ohľadu na chudobu/bohatstvo rodín, z ktorých deti pochádzajú. V krajinách, kde sú obedy rovnostárske pre všetky deti, majú aj najvyššiu mieru sociálnej migrácie.
