Dobre, toto už bude ono. Pri „štandardných“, hoci masových, personálnych výmenách platilo, že inokedy sa to možno robí pomalšie, ale v zásade je to ich plné právo. Pri menej štandardných sa dajú formulovať pochybnosti a poukázať, že precedens s protizákonným odvolaním riaditeľa Úradu pre reguláciu sieťových odvetví nastolila predchádzajúca garnitúra.
Nadávať novinárom, kádrovať ich a huckať proti nim verejnosť je síce odporné a plytké, ale ani na to nemá Robert Fico monopol. Mĺkvymi svedkami matovičovských davov nech sú nám e-mailové a iné schránky - a aj na lepších miestach sa tvrdilo, že dobrej vláde máme buď pomáhať, alebo držať hubu.
No pri spôsobe, akým sa vláda chystá vstúpiť do segmentu vymáhania spravodlivosti, už reči o zmene režimu nepôsobia úplne absurdne. Nie preto, že by bola každá z tých zmien vždy neprijateľná. Ale z tempa a dikcie zmien je zrejmé, že autorom ide o podmanenie si týchto bezpečnostných orgánov.
Fico, Pellegrini a Danko prepisujú právny štát. Končí špeciálna prokuratúra, čurillovci prídu o ochranu Čítajte Niežeby to prekvapilo, ale otázka, čo s tým, znie s novou nástojčivosťou.
Razancia, s akou chcú predkladatelia zmeny presadiť, dáva tušiť, že sa inšpirovali u kolegu Busha mladšieho a v duchu doktríny zvanej shock and awe (šok a hrôza) chcú nepriateľov paralyzovať bleskovým úderom. A až nastane nové status quo, nebude cesty späť.
Lenže najväčšia sila tejto stratégie je aj jej slabinou a ak narazí na výraznejší odpor, zásadne to podlomí morálno-vôľové vlastnosti súpera.
Nech to teda znie akokoľvek tautologicky až banálne, v takomto prípade je najlepším odporom odpor vo všetkých fázach. To platí aj pre verejné zhromaždenia, s ktorými musela vládna koalícia počítať, ale napriek tomu to nie je príjemná vec.
Zásadnejšie však budú inštitucionálne kroky v podobe odporu v parlamente. Je azda trochu karmickým hriechom terajšej opozície, že ponechala v platnosti Andrejom Dankom presadený rokovací poriadok, ktorý obmedzuje možnosti obštrukcií, ale nejaké stále sú.
Logicky, zo všetkých fáz bude najdôležitejšia tá posledná. Predkladatelia určite rátajú s prezidentským vetom a pri prelamovaní si dajú záležať na prítomnosti 76 poslaneckých kusov, ale potom je tu ešte Ústavný súd.
Šialené tempo koalície si totiž vyžiadalo daň v podobe skráteného legislatívneho konania, čo nie je banalita. Predložené „argumenty“ v prospech skráteného konania by azda uspeli v niektorých častiach, ako celok sú však aj na Slovensku neudržateľné.
Špeciálni prokurátori sa určite dopustili aj omylov a chýb, ktorými ohrozili práva a slobody niektorých jednotlivcov, ale ak to má byť dôvod na bezodkladné zrušenie ich inštitúcie, tak treba expresne zrušiť aj políciu, vládu, parlament, azda aj voľby a vlastne republiku ako koncept. Logicky.
Prezidentku sme viackrát kritizovali, že keď zmeny imponovali jej srdcu, napríklad posledná 300-eurová dávka dôchodcom, svojvoľné zrýchlenia procesu pre ňu neboli na prekážku.
Lenže v iných prípadoch sa proti nim vymedzila a obrátila sa pre ne na Ústavný súd. A keď v prípade probankrotového balíčka Igora Matoviča dostala vyrozumenie, povedala, že „toto rozhodnutie bude do budúcna ústavným mantinelom pre vládnucu väčšinu, ktorá by chcela opäť zneužiť skrátené legislatívne konanie“.
No tak schválne.
