Podmienka, ktorú koalícii odkázala Zuzana Čaputová v zmysle, že zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry možno nevetuje, ak sa o zákone bude rokovať riadne, a nie skrátene, a k tomu príde odborná diskusia, je jediná nepodloženosť, ba až nekorektnosť jej deklarácie k vládnemu návrhu zákona. Jeho jednovetná charakteristika je, že zo všetkého, čo Fico IV vyviedol, sa najviac blíži „maďarskej ceste“.
Až nekorektné preto, že na rušenie úradu, ktorého zmyslom a prioritou je stíhanie korupcie (a pridružených deliktov), neexistuje jediný dôvod. Ak predsa niečo, tak plné gate obáv, že „špeciál“ sa začne zaoberať aj „našimi ľuďmi“.
Trebárs sa mohol ďalej pýtať toho či onoho z „našich ľudí“, od čoho sa napínala takmer až na prasknutie veľká taška, s ktorou odchádzal z banky. (Nesmejte sa, jeden najvyšší prokurátor – a to je slovenské kúzlo, ba priam „genius loci“ – si presne tak odnášal 200-tisíc.)
Ak vynecháme zavádzajúci podmieňovací spôsob, veľmi presné hodnotenie zákona pripomenulo najlepšie prejavy prezidentky. Po vete, ktoré je isté, musí pokračovať podaním na ÚS, ktoré je šancou, že Lipšic by si mohol aj povedať, že rezignáciu ešte môže aj odložiť.
Len nerozprávajte, že ak štátny úradník nemá dôveru demokraticky zvolenej moci, má odísť, čo je neformálny štandard v demokracii. Dobre. Ale ozaj vždy? Aj vtedy, keď čoraz nutkavejší je pocit, že sa otriasajú základné náležitosti právneho štátu?
No. Po ohlásení „nekandidatúry“ sa angažmán prezidentky za správne veci akosi zaseklo. A nie, že nie sú opodstatnené.
