Je to jednoduché. Ak máte dve konkurenčné organizácie, ktoré medzi sebou bojujú o pozíciu skutočného zástupcu Palestínčanov, vyhovuje vám to. Môžete hovoriť, že nemáte s kým rokovať o riešení v podobe dvoch štátov, a vy môžete vládnuť.
Rozdeľuj a panuj, radili už rímskym vládcom a rovnaké heslo si osvojil Benjamin Netanjahu. V jeho prípade sa to však skončilo tragicky a do dejín sa to zapíše ako ukážka, akí nebezpeční môžu byť vládcovia, ktorí sa chcú za každú cenu udržať pri moci, a aké krátkozraké je hľadanie rýchlych riešení na úkor dlhodobého výsledku.
Netanjahu bol izraelským premiérom trinásť z posledných pätnástich rokov. Pod jeho dohľadom sa odohrali udalosti, ktoré viedli k tragickému 7. októbru aj k zdrvujúcej izraelskej odvete. Nejde však len o podceňovanie Hamasu, ale aj o jeho priamu podporu a cynické rozhodnutie, že ako-tak silný Hamas bude protiváhou Fatahu a najväčšie palestínske skupiny sa neutralizujú medzi sebou.
Izraelská vláda vedela, že Katar nosí Hamasu peniaze. Prostredníka tohto emirátu eskortovala do Gazy a schvaľovala zoznam rodín a organizácií, ktorým potom hotovosť rozdával. Katar do Pásma Gazy nosil pätnásť až tridsať miliónov dolárov mesačne.
Tieto milióny sa míňali prevažne na civilnú správu Gazy, no ďalšie milióny z daní a darov od spojencov Hamas na správu minúť nemusel. Namiesto toho mohol zbrojiť a chystať veľký útok.
„Pre Netanjahua je dôležité len to, aby sa za každú cenu udržal pri moci,“ citujú New York Times Avigdora Libermana, radikála, ktorý pri schvaľovaní tohto plánu v roku 2018 radšej odstúpil z vlády. Ani Netanjahu sa týmto rozhodnutím zrejme chváliť nebude.
Netanjahu ako premiér teda podporoval udržanie sily Hamasu len preto, aby nemusel rokovať o skutočnom mierovom riešení. Tento rok pri snahe zabetónovať si moc predstavil reformu súdnictva, pre ktorú izraelskí záložníci odmietali nastúpiť do služby, čím pred plánovaným útokom (o ktorom tajné služby vedeli rok vopred) oslabil obranyschopnosť krajiny.
