Autor je teológ a spisovateľ
Otázka politickej moci má v demokratickej spoločnosti celkom iné obrysy ako v Putinovom Rusku. V Putinovom Rusku alebo v Lukašenkovom Bielorusku patrí štát tomu, kto ho má. V Rusku ho má Putin a v Bielorusku Lukašenko.
Neznamená to len, že Putin môže robiť všetko, čo chce – poslať státisíce mladých Rusov na smrť na Ukrajine, dať otráviť, vyhodiť z okna alebo nechať zmiznúť desiatky novinárov, politikov a biznismenov, postaviť si v Soči palác v hodnote rozpočtu Petrohradu. Znamená to, že nikomu inému Rusko nepatrí.
Nepatrí lekárom ani zamestnancom Gazpromu ťažiacim na Sibíri posledné ruské bohatstvo, nepatrí športovcom a vedcom, ani vojakom a taxikárom, nepatrí učiteľkám z Vladivostoku ani babuškám z trhu v Omsku. Štát je jeho, štát je on a on je štát.
Štát patrí občanom, aj keď to Erik Tomáš nechápe
Slovensko je členskou krajinou Európskej únie, ak to niekomu nie je politicky jasné. Znamená to, že je nástupníckym štátom stredovekého Západu, ktorý začal ako prvý na svete experimentovať s delením moci, kontrolou politiky a emancipáciou verejnosti.
Verejnosť alebo občianska spoločnosť je politická sila, ktorej sa politici s Putinovou krvou najviac boja. Majú z nej paranoje, myslia si, že to je slobodomurárska lóža, ktorú „niekto organizuje“ – ako vyhlásil mafiánsky právnik, že si odkladá dlažobné kocky pred Úrad vlády, a v skutočnosti je nástrojom ešte temnejších síl, aké vystupujú v antisemitských psychózach o tajných spolkoch ovládajúcich svet v čase, keď sa traja ľudia nedokážu dohodnúť ani na tom, kam pôjdu večer na pivo.
Občianska spoločnosť je totiž právo ľudí organizovať sa, stretávať sa, schádzať, rozprávať sa, demonštrovať, nesúhlasiť, robiť to verejne na ulici, robiť to na ulici alebo na námestí spolu, pretože je to ich občianske právo, pretože žijú v slobodnej krajine, kde má verejnosť, spoločnosť, individuálne, ale aj spoločné práva.
Mafiánsky právnik toto, samozrejme, vie a vie veľmi dobre, prečo sa ľudia stretávajú. Stojí však za to pripomenúť všetkým, ktorí majú v posledných týždňoch pocit, že slovenský vianočný zázrak znamená návrat do roku 1996, zelené saká, červené šerpy, mafiánske oslavy narodenín, Jágrove účesy na hrade a v parlamente. Zlé poháre na sekt a zlý sekt v pohároch, predbiehanie sa na vlekoch a jazdu v ľavom pruhu s vyblikávaním na zhruba rovnako dlhých diaľniciach ako dnes.
Občianska spoločnosť robí všetko toto preto, lebo môže, a preto, že aj ona je štát. Aj taxikár z Boltu so slovenským pasom je štát, aj šofér autobusu z Kremnice do Žiaru nad Hronom je štát, aj Pavol Čekan je štát aj Arpád Soltész je štát. „Náčelníkovi zboru poradcov“ sa to síce páčiť nemusí, ale tak to je.
