Autor je podpredseda PS a poslanec Národnej rady
Vo štvrtok večer zablokoval Viktor Orbán finančnú pomoc Ukrajine. Len na poslednú chvíľu a len de facto výmenou za vyplatenie eurofondov, ktoré predtým Európska komisia Maďarsku stopla, umožnil Orbán otvorenie prístupových rokovaní s vládou v Kyjeve.
Summit sa v čase písania tohto článku ešte neskončil, no už teraz sú titulky jasné: čiastočný úspech pre Ukrajinu, no zároveň masívne ústupky maďarskému premiérovi (na úkor záujmu zvyšných krajín) a neschopnosť EÚ presadiť kroky dôležité pre bezpečnosť kontinentu. Inými slovami, vydieranie sa opláca.
Treba zmeniť rozhodovací systém
Prečo za daných okolností Robert Fico pomáha Viktorovi Orbánovi v rozpore so záujmami vlastnej krajiny, je záhadou, na ktorú premiér dlhuje krajine odpoveď. Nová vláda má jasno v tom, že podporuje aj vstup Ukrajiny do EÚ, aj finančnú pomoc krajine – len v stredu to potvrdil premiér Fico v parlamente.
No zároveň si dala do vienka, že bude na pôde EÚ za každých okolností trvať na tom, že o zahraničnej politike sa v EÚ rozhoduje jednomyseľne.
To je presne ten systém, ktorý umožňuje Viktorovi Orbánovi blokovať vstup Ukrajiny a vydierať zvyšok EÚ vrátane nás. Alternatívou je zmena hlasovania tak, aby o zahraničnej politike rozhodovala väčšina členských krajín a väčšina obyvateľov (tzv. kvalifikovaná väčšina).
Ani to by nebolo bez rizík pre Slovensko, no v porovnaní s tým, ako záujmom Únie a Slovenska škodí Orbán, víťazí argument za zmenu rozhodovacieho systému.
Najskôr k rizikám prípadnej zmeny: individuálne členské štáty by stratili právo veta, čo znie dramaticky, ale iba do momentu, keď si uvedomíme, že v drvivej väčšine európskych politík sa už aj tak hlasuje kvalifikovanou väčšinou a svet sa nezrútil. Právo veta je skôr výnimkou ako pravidlom. Nikto nám ho nezobral. Vzdali sme ho vo viacerých oblastiach európskej politiky úplne dobrovoľne.
Ako užívatelia výhod spoločných európskych rozhodnutí máme prirodzený záujem na tom, aby vznikali včas a aby odrážali niečo ako kolektívny záujem celej Únie. Právo veta vytvára priestor na vydieranie. Nie je férové voči zvyšku, keď si jedna krajina pod hrozbou veta vylobuje väčšie ústupky ako iné. Tomu asi rozumie každý, kto vychoval viac detí či zažil domovú schôdzu.
Obhajcovia práva veta vám na to povedia, že ten mýtický „kolektívny záujem“ v praxi často znamená nemecký alebo francúzsky a že tie sa často líšia od slovenských. A teda právo veta je dôležité či priam nevyhnutné, lebo inak v týchto prípadoch nedokážeme zabrániť využitiu kolektívnych nástrojov EÚ v náš neprospech.
Ono to tak našťastie nie je. Prípadov, keď sa slovenský záujem dramaticky odlišuje od väčšiny krajín EÚ, je ako šafranu. Skúste sa spýtať obhajcov práva veta, kde a kedy by ho použili? Na zablokovanie „zlej migračnej politiky“?
Návrh, ktorý je aktuálne na stole v Bruseli, je zo slovenskej dielne, ešte z čias, keď vláda Roberta Fica predsedala Rade Európskej únie. Nie je dokonalý, ale lepší zatiaľ nikto nevymyslel.
Potrebujeme veto, aby nám EÚ „nenanútila“ práva pre LGBTI+ ľudí? Žiadne také, lebo v tejto oblasti má EÚ minimálne kompetencie. Ak hovoríme o základných právach tejto komunity, „diktuje“ nám ich naša vlastná ústava, nie Brusel.
Je to len ich neschopnosť
Iste, môže sa naozaj stať, že sa objaví téma, ktorá je pre nás naozaj zásadná a na ktorej sa nezhodneme s väčšinou členských krajín. To sa samozrejme môže stať každej členskej krajine. Čo robia tie ostatné krajiny inak ako my?
