Vianoce sú začiatkom konca náboženstva

Autor je teológ a pedagóg, expert Progresívneho Slovenska na vzdelávanie

Pri hľadaní podstaty či toho najdôležitejšieho musíme jednoducho nájsť to, bez čoho veci a udalosti už nedávajú zmysel.

Je zrejmé, že vianočný príbeh bez Márie, Jozefa a dieťaťa zmysel nedáva. Pastieri ako beduíni rozšírili informáciu o narodení. Traja mudrci zastupujú v biblickom rozprávaní a kresťanskej ikonografii reprezentantov univerzálneho a multikultúrneho sveta. No sú fakt nepodstatní.

Vianočná scéna má univerzálny význam, ktorý prekonáva etnocentrický nacionalizmus sveta súdobého judaizmu. Každý pokus zavrieť univerzálne posolstvo do klietky vlastnej výnimočnosti a sebastrednosti zlyháva. A nielen to. Stáva sa aj zdrojom násilia, bolesti a nekonečných nedorozumení. Takto chápané náboženstvo je väzením.

Nikto nebude vynechaný

Monoteizmus judaizmu, kresťanstva aj islamu v sebe nesie tajomstvo a šifru budúcnosti. Pri vianočnej scéne sa stretávajú tí, ktorí majú otvoriť uvažovanie o zjednotení sveta. Nejde o to, v čom sme iní. Ide o to, ako sa naučíme spolu žiť a spolu tvoriť niečo nové.

Interpretácie rôznych náboženstiev sa snažili zmieriť smrteľníkov budovaním mostov so svetom bohov. Tieto mosty budovali rituálmi tí, ktorí vedeli zručne predstierať schopnosť materializovať duchovné pôsobenie neviditeľného sveta. Takto „uchopené“ náboženstvo sa núkalo ako účinný nástroj na ovládnutie vedomia jednotlivca, ale aj kultúry celých spoločenstiev.

Tesár z Nazaretu inšpiruje

Príbeh Ježiša Krista zapísali tí, ktorí ho považovali za dôležitý, až po jeho smrti a zvláštnom príbehu jeho nasledovníkov, ktorí uverili v jeho pokračujúci život. To bol dôvod, ktorý naplnil energiou rozprávania, ich zapisovanie a preklady do všetkých kultúrnych jazykov. Tento príbeh dodnes fascinuje svet.

Motivuje k heroickým výkonom, postojom a svedectvám. Prináša do sveta sociálne projekty aj duchovné hnutia, ktoré oslobodzujú civilizácie, prekonávajú stereotypy predstáv o svete a jeho usporiadaní. Nastavuje zrkadlo mocným a pomáha slabým a malým. Preto bolo potrebné napísať aj príbeh Ježišovho narodenia. Tam sa to začalo. Ale...

Ježiš podľa tohto príbehu musel hneď na začiatku utekať z Palestíny do Egypta, aby sa tam zachránil pred skorumpovaným Herodesom. Egypt sa stal útočiskom Ježišovej netradičnej rodiny aj napriek tomu, že kedysi bol krajinou otroctva.

Egypt je však aj krajinou, kde vyrástol Mojžiš ako líder vyvoleného národa. Ježišov útek do Egypta je cestou Božieho exulanta, ktorý sa solidarizuje so všetkými, ktorí opúšťajú svoje domovy a krajiny, aby našli pokoj pre svoj život a jeho naplnenie. Prechádza tú istú cestu ako Mojžiš a jeho ľud. Hľadá novú vlasť.

To, čo poznáme ako kresťanstvo, sa nám na Vianoce koncentruje do idylizovaného Ježišovho príbehu. Vypúšťame z neho však posolstvá o nepohodlnej osobnej integrite, prenasledovaní, úkladoch, intrigách, zinscenovanom súdnom procese aj naoko úspešnom eliminovaní tesára z Nazaretu z dejín židovstva či sveta.

Ježiš ako Boží syn uteká pred svojimi ako útle dieťa, aby potom náboženská aristokracia a tí najzbožnejší zo zbožných na ňom spáchali justičnú vraždu.

Ježiš hľadá bezpečie pred politickým fanatikom, svetáckym Herodesom, ale aj pred ľuďmi, ktorí sa skrývajú za náboženské symboly, autority a posvätnú moc. Hľadal dôsledne priestor pre naplnenie svojho poslania v čase a priestore.

Komplikovali mu to rôzni ľudia. Z náboženských dôvodov. Hľadali zámienku a zbavili sa ho po zinscenovanom procese. Ježiš bol veriaci, no bol vytrvalým kritikom náboženského predstierania a mágie ritualizmu v chráme i na ulici.

Budúcnosť je dobrá vôľa

Ak sa dnes svet snaží hľadať porozumenie, tak na základe ľudskoprávneho posolstva o slobode náboženského vyznania hovorí o práve veriť aj práve neveriť. Hovorí aj o práve človeka zmeniť svoje presvedčenie a v slobode kráčať naďalej týmto svetom. Silu pre toto presvedčenie čerpáme, upevňujeme a prežívame vždy nanovo. A nemusí sa to diať v kostole.

Je to tak preto, lebo potrebujeme nové ciele a horizonty. Zažité stereotypy sa ľahko stávajú väzením, z ktorého sa nevládzeme vyslobodiť. Konformne sa prispôsobujeme okoliu.

Dynamická a otvorená budúcnosť však vedie cez tvorivú spoluprácu, zjednotenie a službu ľuďom a svetu. Veriť znamená kráčať na tejto ceste poznania bez strachu z toho, že nás toto poznanie transformuje.

Naopak, poznanie prináša novú kvalitu života, autentickejšie vzťahy, nové nápady. Poznanie nás premieňa. V tejto osobnej premene sa stávame novými ľuďmi. Tak objavujeme nanovo v sebe odvahu spolupracovať s ľuďmi dobrej vôle. Vianočné posolstvo znamená presne to a nič viac.

Pravda nás oslobodí

Ježiš sa vyhýbal elitám, ktoré zo židovstva chceli spraviť len iné náboženstvo. Preto si pred jeho manažérmi – kňazmi, zákonníkmi a farizejmi ako náboženskými populistami – zachoval nezávislú, slobodnú, zodpovednú vieru. Preto na seba Ježišov životný štýl a okázalá zbožnosť farizejov narazili.

Náboženské tradície a ich dedičstvo povrchného ritualizmu Ježiša prenasledovali od narodenia v Betleheme až po jeho koniec v Jeruzaleme. Náboženskí lídri sa ním cítili ohrození, preto ho kritizovali a zabili. On však neustúpil.

Vianoce sú preto začiatkom konca náboženstva. Je to Ježišova narodeninová párty, ktorá v roku nula pochovala formalizmus a rituály farizejov. Vianoce sú smrťou starého sveta a zrodením nového letopočtu osobnej viery.

Nová viera sa rodí ako životný štýl, v ktorom sa práve narodené dieťa Ježiš stáva najzraniteľnejším symbolom života a budúcnosti. Preto ho nájdeme v každej kultúre s inou farbou pleti.

Z väzenia na slobodu

Prečo je teda akékoľvek náboženstvo väzením? Lebo stavia nové budovy v starom slohu. Snaží sa napodobniť jeho starý lesk. Tento útek do minulosti zvykneme volať aj tradícia.

Skutočná tradícia sa však rodí z prelomových rozhodnutí a odvážnych nových slohov. Tam je hodnota, ktorá má potenciál stať sa zajtra tradíciou otvárajúcou cestu budúcnosti. Preto Ježiš trvá na tom, že neprišiel nič meniť, len napĺňa pôvodný zmysel Tóry ako pravidla pre život v pravde.

Vianoce sú o tom, ako nespoznaní a zaznávaní nachádzajú pokoj v dobrej vôli svojho okolia. Hľadajú budúcnosť, ktorú im pred očami kradnú a upierajú mocní egoisti, ktorí sa nechcú deliť a kradnú nádej malým. Ježiš je paradigmou prenasledovaného a znevažovaného tvorivého života. Zjednocuje svojich stúpencov. V ňom paradigma pravdy a lásky vždy nečakane a tvorivo víťazí nad jej popieraním.

Preto sú Vianoce vždy novým koncom náboženstva a začiatkom života v pravde. Skrotenie Ježiša sa nepodarilo ani tak, že sme z neho spravili Jezuliatko.

Vianoce sú oslavou toho, že ani tým, ktorí chceli spraviť z kresťanstva náboženstvo, sa Ježišov životný štýl ukradnúť nepodarilo.