Robert Fico sa musel štvrtýkrát ujať moci, aby konečne dostal v opozícii skutočného a dôstojného súpera. Prvýkrát v kresle premiéra zažíva to, čo sám spôsoboval, či už Mikulášovi Dzurindovi, Ivete Radičovej, alebo Igorovi Matovičovi a Eduardovi Hegerovi (hoci všetci menovaní mali čo robiť aj sami so sebou a vlastnými koaličnými partnermi).
Stojí proti nemu silný opozičný blok zložený z troch strán, síce názorovo rozdielnych, ale zjednotených na rovnakých základných demokratických hodnotách a tiež v kultivovaných spôsoboch.
Protivládne protesty: Protesty proti Ficovej vláde pokračujú, tentokrát až v dvanástich mestách (minúta po minúte) Čítajte Sám si za to môže. Najskôr podcenil schopnosť spolupráce spoliehajúc sa na Igora Matoviča, potom opozícii naservíroval tému a vlastnou aroganciou im pomohol zburcovať ulicu.
To ešte neznamená, že sa Ficovi napokon nepodarí v parlamente pretlačiť zrušenie špeciálnej prokuratúry aj ďalšie zmeny. Výsledkom je však rastúca nervozita aj v koalícii, a táto nervozita bude plodiť (a už aj plodí) chyby a spory.
Opozícia sa však musí od Fica naučiť ešte jednu lekciu. Robiť takúto opozičnú politiku dvadsaťštyri hodín denne sedem dní v týždni. Pretože teraz prebieha prvá bitka, pričom Fico je vytrvalý a má k dobru (zatiaľ) stále celé štyri roky.
