Mali by sme sa snažiť o viac, ako pokojné Vianoce

Azda to budú sviatky iného pokoja. Keď si mnohí uvedomíme, že náš svet sa nezačína v kuchyni a nekončí sa v obývačke.

Ani vtedy, keď sa tých zopár vianočných dní naši najdrahší pohybujú práve v tomto priestore.

Počas sviatkov patríme iba im. Chceme ich chrániť pred nenávisťou, darovať im zdravie, pocit, že na nich záleží nielen rodine, ale aj spoločnosti. Dúfame, že vždy budú mať domov, dostatočný príjem, že ich spoločnosť zachráni v situáciách, keď to už rodina nedokáže.

Toto máme všetci spoločné, aj keď celý rok tancujeme okolo priepasti, ktorá spoločnosť delí na základe politických siločiar.

Prevažná väčšina ľudí chce dôstojný život, chce chápať, kam svet smeruje, či sa deti budú mať lepšie, keď dospejú, či neprídu o prácu, či sa nestanú obeťou násilia jednotlivca alebo cudzej mocnosti, prípadne ich nečaká ďalšia pandémia.

Väčšina naozaj chce počuť pravdu, aj keď si populisti myslia, že pravda by spoločnosť nudila, bola by pre ich stranu nevýhodná, alebo že ju časť populácie jednoducho neunesie. Preto hovoria jazykom epického boja dobra a zla z vianočných rozprávok.

Lenže v skutočnosti dobro aj zlo majú stovky podôb. Čo však neznamená, že ich nevieme rozlíšiť. A že neexistujú jednoznačné pravdy, vedecké fakty a správne historické interpretácie.

Väčšina naozaj nechce krvácať v zinscenovaných politických bojoch. Nechce sa čvachtať v nenávisti na sociálnych sieťach. Empatia nie je preceňovaná spoločenská hodnota – môže rozhodovať o hĺbke priepastí, ktoré nás delia od suseda.

„Šťastné a veselé“ alebo „veľa šťastia“ vôbec nič neznamená, kým nie sme aj my sami súčasťou riešenia. Tak ako „prajem veľa zdravia“ je bez kvalitného zdravotníctva otrepaná fráza a „veľa lásky“ ťažko daruje ten, ktorý ju nikdy nedostáva.

Mali by sme sa snažiť o takú spoločnosť, v ktorej dokážeme pre svojich blízkych urobiť viac, ako len zaželať si pokojné Vianoce.