Asi panuje plošná zhoda, že opozičnému bloku to na námestiach ide úplne dobre až vysoko nad (ich) optimistické očakávania. Dá sa rozprávať o nuansách, napríklad či a akými prostriedkami by bolo užitočné rozriediť či úplne odstrániť ich stranícku povahu, ale to je podružné.
Protesty si zvolali opozičné strany a majú suverénne právo si ich režírovať podľa vlastných predstáv. Hocikto ich mohol a môže nahradiť či doplniť podľa vlastných preferencií. To isté platí aj pre rozšírenie zostavy o politických škodcov z OĽaNO.

(Nikto iný v spolku OĽaNO nie je a nemôže byť, to si majiteľ poisťuje ohavnosťami, ku ktorým sa jeho poddaní hlásia, čím demonštrujú pripravenosť podujať sa v jeho mene na každý nevkus a podlosť.)
Otázka teraz znie, akú to má mať vlastne koncovku. Permanentná demonštrácia má asi taký zmysel ako permanentná revolúcia a vláda svoj trestný balík asi stiahne. Organizátori teda budú skôr či neskôr potrebovať akúsi exit stratégiu.
Našťastie sa jedna ponúka a nepriamo s ňou už organizátori aj pracujú. A to konkrétne vtedy, keď ukazujú na Petra Pellegriniho, pília mu uši jeho rečami o spájaní občanov a sugestívne sa ho pýtajú, či si takto predstavuje nové poriadky. To je síce aj trochu nespravodlivé, veď za činnosť koalície nenesie väčšiu vinu ako jej zvyšok.
Lenže politický zápas neslúži na dosahovanie mystickej spravodlivosti, ale na plnenie cieľov, čo sa pri zacielení nespokojnosti deje hneď v niekoľkých smeroch a rovinách, ktoré sa pretínajú v očakávanej kandidatúre Pellegriniho na prezidenta.
Naštrbujú tým jeho želaný imidž široko akceptovaného politika, ku ktorému donedávna sami prispievali. To nie je výčitka, snaha o štvorkoalíciu bola jediná, hocako teoretická, alternatíva k tejto.
Po druhé tým testujú a šponujú jeho trpezlivosť, či už vo veci lojality voči agende Roberta Fica, alebo schopnosti ukazovať občanom prívetivú tvár. Pretože to je jediné, čo má, a keď o ňu príde, celý jeho politický projekt sa zrúti.