Pocity prechádzajú od smútku k rezignácii, zúrivosti nad stavom sveta, túžbe po rýchlych riešeniach, k nepochopeniu. Praha je pre mnohých Slovákov domácim mestom, kde sa nič podobné nemalo odohrať.
Česko drží štátny smútok za obete streľby v Prahe Čítajte Niežeby sa v iných mestách malo, ale v Prahe nie sú prisťahovalecké no-go zóny, jej ulice nelemujú honosné sídla vystavané zo zdrojov bývalých kolónií. Nezapadá do mentálnych škatuliek, aké si mnohí vytvorili pre mestá s masovými streľbami.
Česko navyše patrí medzi najbezpečnejšie štáty sveta (v poslednom rebríčku je dvanáste, Slovensko je 26.). Ani útočník si so sebou neniesol historickú krivdu alebo nános radikálneho výkladu náboženstva.
Kombinácia citového vzťahu s mestom a nesúlad s klasickými predstavami o tom, kde sa podobné tragédie odohrávajú, u mnohých otriasajú predstavou o bezpečnosti. Pripomína však len banálnu pravdu – svet je nebezpečné miesto.
Dokonalá ochrana mäkkých cieľov, teda tých, ktoré nie sú osobitne chránené, by znamenala, že „budete žiť v koncentračnom tábore, to jednoducho nie je možné,“ povedal napríklad český bezpečnostný analytik Otakar Foltýn a nie je dôvod mu neveriť.
V situácii bezprostredného šoku ľudí lákajú okamžité opatrenia, zvýšenie kontrol na hraniciach, bezpečnostné rámy vo dverách škôl či nákupných centier, policajti s automatickými zbraňami na Karlovom moste… Nápadov sa na sociálnych sieťach objavuje mnoho, no chceli by ste v takomto svete žiť?
Táto vízia nie je príjemná a ani sa nenaplní. Praha sa neuzavrie. New York ani po 11. septembri neprestal byť hlavným mestom sveta, Londýn sedem rokov po teroristickom útoku zorganizoval najlepšie olympijské hry histórie a Paríž sa ho na budúci rok – deväť rokov po traumatizujúcom vraždení v Bataclane – pokúsi s veľkou šancou na úspech prekonať.
Súčasné vedenie Prahy má ambíciu okrem historických pamiatok ponúknuť turistom aj lákavé kultúrne či športové podujatie, pre ktoré by sa im oplatilo vracať a nedá sa očakávať (nebolo by to ani žiaduce), že by od veľkolepých plánov ustúpilo.
Samozrejme, má zmysel a bude sa hovoriť o možnostiach, ako podobným útokom prechádzať – zlepšenie psychiatrickej pomoci pre mladých, lepšia kontrola extrémistických materiálov, ktoré sa objavujú na internete, účinnejšie sledovanie náboženských či politických radikálov, možno efektívnejšia spolupráca jednotlivých bezpečnostných zložiek alebo držby zbraní. Táto diskusia má miesto v každej spoločnosti, nielen v tej, ktorá prechádza čerstvou traumou.
Vždy však pôjde len o znižovanie pravdepodobnosti opakovania útoku. Ešte vyššie v rebríčku bezpečných štátov ako Česko je Nový Zéland, a predsa tam pri útoku v mešite pred štyrmi rokmi zomrelo 51 ľudí. Nebezpečenstvo číha na každom kroku a my sa môžeme len snažiť znižovať riziko, že zasiahne práve nás. To platí v dopravnej premávke aj pri hromadných streľbách.
Môžeme urobiť všetko pre to, aby sa to nestalo, no nikto nezaručí, že nejaký jednotlivec predsa len tejto pozornosti neunikne. V mnohom sa musíme spoliehať len na bezprostredné okolie potenciálneho útočníka, podobne ako šoféra s dvoma promile môžu pri nasadaní do auta zastaviť jeho najbližší.
