Vnútorný pokoj predstavuje najvyšší možný dosiahnuteľný ideál (píše Michal Havran)

Autor je teológ a spisovateľ

Podľa jedného z najrozšírenejších želaní sú, alebo mali by byť, Vianoce sviatkami pokoja. Vyjadrenie v tejto podobe, želanie ideálnej rodinnej a emocionálnej situácie sa stalo konsenzuálnym vnímaním sviatkov.

Ľudia si želajú pokoj a odpočinok, akoby obe súviseli, a zároveň tým myslia na isté rozpoloženie, ktoré by nám malo umožniť prežiť sviatky „plnohodnotne“ a „precítiť ich“.

Pokoj a stíšenie

Precítiť Vianoce nie je zďaleka taká jednoduchá vec ani v prípade veriacich a praktizujúcich kresťanov. Vianoce sa totiž v priebehu storočí stali jedným z najrozšírenejších sviatkov v dejinách ľudstva, sprevádzajú koniec nášho západného kalendára bez ohľadu na náš vzťah k problematike vierovyznania alebo teológie.

Vianoce sú dnes predovšetkým záverečným obdobím roka, ktoré máme prežiť v „pokoji“ ideálne s našimi blízkymi, rodičmi, deťmi, priateľmi. Zároveň sú aj kontrastnou pointou oproti zvyšku dní, pred a po Vianociach, keď je náročnejšie prežívať čas „pokojne“, prežívať ho zmysluplne v spoločnosti tých, ktorých máme najradšej.

Svet nachádza svoju azda najpôvodnejšiu harmóniu iba v období, keď chceme o pokoji a stíšení hovoriť, keď je želané, aby sme mali pokoj a dávali pokoj, a keď aj vďaka drobnej snahe spoločnosti dokážeme istú podobu pokoja, aj keď za cenu veľkých síl a niekedy aj sebaobetovania, predstierať, imitovať alebo dokonca zažiť.

Pokoj Vianoc sa v kresťanskej, ale aj detskej prázdninovej ikonografii spája s obrazom narodenia dieťaťa, obklopeného novým, pokojným životom, alebo s predstavou romantického sveta s pomalým snehom v bezveternej prírode, primrznutými skĺznicami saní na čerstvom snehu.

V ideálnom obraze dočasne porazenej samoty a opustenosti sú rodiny spolu, spoločnosť sa načas integruje vo svojej pôvodnej funkcii ochrany proti zúfalstvu do svojich oporných pilierov, ktoré sú podstatou pokoja a pokojných sviatkov.

Otázka vianočného pokoja však nesúvisí iba s pohodou, ktorú produkuje reklamný priemysel, soby, sane, Ježiškovia a Santa Clausovia v červených oblekoch. Vzťahuje sa na oveľa staršiu tradíciu cieleného vyhľadávania pokoja, ktorý je zdrojom obnovy, nových síl, ale zároveň aj introspekcie a zahĺbenia sa do vlastného vnútra.

Stoická filozofia považovala v klasickom Grécku pokoj za najvyššiu filozofickú cnosť, cieľ a zároveň disciplínu, ktorú treba pestovať, venovať sa jej a trénovať ju. Pokoj má totiž svoju dynamickú podstatu, klasický grécky pokoj, ktorý sa stal predobrazom židovsko-kresťanskej predstavy o vianočnom pokoji.

Je opakom apatie, nečinnosti alebo meditačného stavu, do ktorého sa snažia uviesť svoju myseľ budhistickí mnísi alebo konfuciánski učitelia, je aktívnou podstatou myslenia a nevyhnutnou podmienkou schopnosti vnímať náš svet a vnímať nás samých v našom a v iných svetoch.

Náročná disciplína

Orientálny pokoj, horúci čaj, horúce slnko, vriaci tieň sú súčasťou životného štýlu, ktorý viedol k vzniku kontemplatívneho pokoja ako nástroja na pozorovanie prírody, nadprirodzených javov a prírodných zákonov.

V prostredí blízkovýchodného vzťahu k horizontu, Stredozemnému moru a púštnym dunám vznikol pod vplyvom gréckej výzvy na sústredenosť pokoj nie už ako spôsob trávenia a užívania času, ale ako náročná disciplína vedúca k sebapoznaniu.

Podmienka pokoja ako spôsobu hlbšieho a azda aj mystickejšieho prežívania sveta je spojená so snahami preniesť pokojnú situáciu do vlastného vnútra, stať sa sebe samému vodováhou medzi naším psychickým životom a realitou sveta.

Všetky náboženské systémy ponúkajú okrem iniciačných obrazov a návodov aj drobné, takmer klinické návody, ako pracovať na prenášaní vonkajšieho pokoja do ľudského vnútra, ako zabezpečiť plynulú priepustnosť medzi podnetmi vzbudzujúcimi pokoj a našou schopnosťou takéto znamenia a odkazy vnímať, ukladať a spracovávať do psychických skutočností vedúcich k etablovaniu vnútorného pokoja.

Tieto najstaršie mechanizmy kognitívneho ľudstva sú do veľkej miery spojené s naším vnímaním prírody nie ako zdroja drancovania, ale ako mystickej a živej entity tajomne spojenej s našimi náboženskými očakávaniami a s otázkou nášho vzťahu k smrteľnosti, vracajúcemu sa slnku po zimnom slnovrate a k ostatným ľuďom.

Spoločne sa tieto najstaršie podnety ľudského pozorovania stali základnou lekciou osvojovania si dobra, pokusov vidieť premeny nášho sveta, opakujúce sa cykly poľnohospodárskych prác, meniacu sa farbu listov, mora. Viedli k tušeniu, že akákoľvek zmena je s ostatnými časovými a metaforickými celkami prepojená práve myšlienkou pokoja, že vo všetkých veľkých a intímnych príbehoch ide vždy o podstatu nachádzajúcu sa v pokoji, v rozpoložení, ktoré nám ako jediné zabezpečuje slovami dnes už zabudnutého francúzskeho rapera „výhľad na našu hlavu“ z istoty psychickej skutočnosti postavenej na princípoch pokoja.

Teplo a svetlo v krajine chladu

Želanie pokojných sviatkov teda nie je len takým obyčajným zdvorilostným želaním vyjadrujúcim sa k pokoju od niečoho a od niekoho, od práce, kolegov, od povinností. Nie je iba romantickou výzvou nechať sa očariť cyklickým kalendárom Vianoc, ktorý nás bez ohľadu na vieru spája s iným chápaním vykupiteľského času a jeho plynutia, ale aj starým, filozofickým pozdravom a pozvánkou k vnútornému pokoju, ktorý predstavuje v dejinách európskeho myslenia najvyšší možný dosiahnuteľný ideál.

Dosiahnutý stav pokoja, emanujúci v podobe ideálnych vianočných situácií inhibovaných obrazmi, filmami, spomienkami na detstvo – zasnežená krajina, starí rodičia, horúci čaj, teplo a svetlo v krajine temnoty a chladu –, sa dokáže za istých okolnosti premieňať na vnútorný pokoj, morálnu a myšlienkovú cnosť založenú na princípe zrkadlenia sveta a nášho psychického rozpoloženia v odraze talianskych bazénov renesančnej záhrady alebo hermetických pokusov o zlaďovanie vnútorného života s vonkajším pokojom pochádzajúcim z pozorovania prírody, trajektórie času a večného návratu ako silného metaforického obrazu vyjadrujúceho podstatu pokoja, vnútorného pokoja, pokojného sveta a pokojných Vianoc.