Udržiavanie niektorých tradícií je pekné a vysvetľuje sa aj potrebou cítiť kontinuitu a mať pevnú pôdu pod nohami. Tradícia, podľa ktorej štandardne stojí na čele Slovenskej informačnej služby nejaká „kriminálne závadová“ osoba, však medzi ne nepatrí. Naopak, táto zvyklosť hrubo znevažuje celú inštitúciu a z tajnej služby robí atrapu.
Zdá sa, že Robert Fico na svojej voľbe hlavy SIS – Tiborovi Gašparovi – trvá. Je to ďalšia vec, ktorá sa mu nemusí podariť.
Jednak si to chce korektne predebatovať s prezidentkou, ktorej súhlas s nomináciou je v tomto prípade obligatórny. Zuzana Čaputová by sa musela onakvejšie pomiatnuť, keby Gašpar od nej dostal zelenú. A pohodička nevládne ani v koalícii.
Gašpar zostáva podľa Fica jedným z najhorúcejších kandidátov na post šéfa SIS Čítajte Peter Pellegrini je síce oportunista ako z knižky, výrazne však už kope za seba. Správne pochopil, že taká neestetická voľba ako Gašpar (teda nepriamo aj Bödör) v tajnej službe vrhá tiene aj na jeho putovanie na hradný vŕšok, takže možno aj ostane pri svojom tvrdení zo začiatku mesiaca, že Gašpar by sisku viesť nemal.
Zároveň Fico preukazuje konzistenciu úhora. Vidno to aj na lexikálnej voľbe. Kým o trestne stíhaných čurillovcoch, ktorí majú v rukách zatiaľ jedno rozhodnutie súdu o nedôvodnosti ich stíhania, bez rozpakov rozpráva takmer ako o masových vrahoch, o Gašparovi hovorí nežne ako o „obvinenom“. To je veľký a zámerný eufemizmus (aj u Pellegriniho), pretože Gašpar je obžalovaný, a to z pomerne závažných trestných činov.
Na druhej strane Fico medzi mínusy Daniela Lipšica zaraďuje fakt, že bol odsúdený. Vo Ficovej interpretácii je to „právoplatne odsúdený zločinec“. No.
Autorka už síce v živote videla krajšie veci ako odsúdeného špeciálneho prokurátora (aj s pridruženými okolnosťami ako jeho bezpečnostná previerka), ale proti zákonu to nebolo. A Lipšicov čin sa od všetkého, čo pripisujú Gašparovi, veľmi výrazne líši.
Predovšetkým išlo o čin neúmyselný, z nedbanlivosti. Po druhé, Lipšic zaň prevzal zodpovednosť spôsobom, aký sa našej kleptokracii ani neprisnil: vzdal sa poslaneckého mandátu, opakovane vyjadroval ľútosť a aktívne riešil otázku odškodnenia.
Za odmenu sa s ním Generálna prokuratúra (za Čižnára) hrala nepeknú hru, keď sa snažila zablokovať jeho dohodu o vine a treste. Tvrdila, že sa nepriznal k spáchaniu skutku a neoľutoval ho, ale nechcela ho pustiť pred súd, kde sa v rámci dohody chystal predniesť tieto potrebné odpovede.
