Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Málokde v Európe si boli takí istí, že „u nás sa nič také nemôže stať“, ako v Česku. Vyhýbali sa nám prírodné katastrofy a ak prišli, v porovnaní s inými kútmi sveta spôsobili malé škody. O streľbe na školách sme počuli prevažne zo zámoria. Bez zábran sme hltali podrobnosti o strelcovi a obetiach.
Keď sa stane tragédia v zahraničí, krútime hlavami a v duchu si hovoríme, že si za to Francúzi, Nemci či Američania môžu sami. Púšťajú si tam kdejakú zberbu a potom sa čudujú. Hltáme dramatické príbehy, fotografie obetí i každý detail zo života útočníka. Žiadne výkriky o etike či bolesti blízkych nepočuť, lebo to nie sú naše obete a naši blízki.
Informovanie o tragédiách, ktoré sa denne odohrávajú na Ukrajine, nemá žiadne zábrany – hory mŕtvol, pohreby so zúfalými matkami, príbehy ruských vojakov, ktorí vraždili a znásilňovali v Buči, to všetko sa vlastne považuje, celkom správne, za súčasť novinárskej práce. Ak to neprekročí isté etické hranice. Jednu si pamätám z vojny v Čečensku – nezverejňujte tvár obete a jej meno, kým neinformovali rodičov.
Stalo sa mi to v roku 1999 v dagestanskej dedine Rachata. Pri výbuchu transportéra zahynul mladý ruský vojak, s ktorým som len štyri minúty predtým urobila rozhovor. Materiál som poskytla ruským kolegom a o pár hodín bol „vonku“. Matka uvidela svojho syna s odtrhnutými nohami na televíznej obrazovke, ako naposledy vydýchol.
Bola to chyba, ktorú dodnes veľmi ľutujem a vedie ma k ostražitosti. Zaslúžene mi vtedy vynadali. Zákon som neporušila, etické pravidlá áno.
Tragédia je to veľká preto, že je naša
Po brutálnom útoku na študentov a pedagógov filozofickej fakulty v Prahe bola práca novinárov podrobená takej kritike ako nikdy predtým. Nuž, bulvár je bulvár a očakávať, že bude útlocitný, je nezmysel a popretie bulvárnosti.
Seriózne verejnoprávne i súkromné médiá sa snažili nájsť rovnováhu medzi povinnosťou informovať a škodlivosťou správ, ktoré by mohli adorovať strelca, ukájať túžbu nahliadnuť do najtemnejších zákutí ľudskej mysle či pokochať sa smútkom blížnych.
Hoci ma zaplavia výčitkami pre necitlivosť, povedať to musím: je to veľká tragédia a nikto nechce byť na mieste rodiča, ktorý príde o dieťa, ale je to len jedna z mnohých tragédií tohto roka a zďaleka nie najväčšia, čo sa týka počtu zmarených životov. Musíme ju prežiť, stráviť ju a my novinári opísať podľa dávno stanovených pravidiel (ktoré nie všetci dodržiavajú), podľa ktorých napríklad nie je vhodné zverejňovať meno útočníka. Problematickejšie to je s jeho životným príbehom.
Na jednej strane je možné vypátrať pikantnosti z jeho súkromia, opísať rodinné vzťahy a obnažiť intímne podrobnosti. Je tiež možné pokúsiť sa zistiť, čo mladého muža viedlo k takej brutalite, prečo si jeho zjavne zlý psychický stav nikto nevšimol, či mu niekto v minulosti ublížil tak, že teraz chcel on ublížiť celému svetu. Skrátka, kde sú príčiny toho, že sa aj Česka dotklo násilie na školách.
Ako som sa stala súčasťou ruskej diskusie o terorizme
Nájsť hranicu medzi nechcenou propagáciou streľby v školách a serióznou analýzou dôvodov, prečo sa dotkla aj nás, jednej z najbezpečnejších krajín sveta, je ťažké. Podobná diskusia bola koncom deväťdesiatych rokov v Rusku. Nechcene som sa stala jej súčasťou. Vtedy išlo o inú situáciu, ale podstata sporu je rovnaká.
Počas rusko-čečenskej vojny zasiahla Rusko vlna teroristických útokov, čiastočne motivovaných pomstou za bombardovanie čečenských miest a dedín a sčasti ideológiou boja za nezávislosť, ktorá dovoľuje všetky dostupné prostriedky. Ak nemá gerila dosť tankov a lietadiel, dá bombu do moskovského metra. Tak pritiahne pozornosť na problém Čečencov a ich dávnemu konfliktu s Rusmi.
Spomínam si na ohlas prvého veľkého útoku čečenských rebelov na civilný, tzv. „mäkký“ cieľ – na pôrodnicu v juhoruskom Buďonnovsku. Rebelanti sa v spravodajstve zahraničných aj niektorých ruských novinárov premenili na hrdinov džentlmenov, zúfalých otcov či zodpovedných obrancov svojho ľudu.
Bola som tam a urobila rozhovor s jedným z veliteľov Aslambekom Abdulchadžievom. Presvedčivo vysvetľoval, prečo museli niekoľko desiatok rodičiek priviazať plachtami do okien a nechať ruské špeciálne jednotky, aby ich zastrelili. Iná cesta nebola, aj ich ženy a deti trpia.
Hmm. Kde je tu hranica medzi proklamáciou, propagáciou terorizmu a zúfalým volaním o pomoc? Dodnes v tom nemám jasno.
Čečenci ani po tejto akcii nestratili sympatie svetovej verejnosti. Uverila, že za ňu ani tak nenesú zodpovednosť divé povahy čečenských horalov ako neuvážený drastický postup ruskej centrálnej moci.
Branie rukojemníkov sa však nedá ospravedlniť ani v situácii krajného zúfalstva. Možno ho len pochopiť, nie ospravedlniť. V jednom sa tento čin zhoduje so streľbou na filozofickej fakulte. Pochopiť „prečo“ je dôležitejšie, než opísať „ako“.
Aj Buďonnovsk sa stal inšpiráciou pre často vyšinutých jedincov, čo svoj čin halili do ideologického či národnooslobodzovacieho hávu. Rusko sužovali samovražední atentátnici ďalších dvadsať rokov. Keď som v roku 1999 urobila rozhovor s vodcami čečenských separatistov na čele so Šamiľom Basajevom, už bolo v Rusku zakázané takéto materiály publikovať.
Zákaz som porušila, rovnako ako niekoľko ruských novinárov. Obhajovali sme sa tým (dostala som príležitosť verejnej obhajoby vo vtedy nezávislej ruskej televízii NTV), že nešírime výzvy na násilie, ale volanie po slobode a mieri. Hranica medzi prvým a druhým je tenká a neviem, či sme z nej pri balansovaní na hrane niekedy nespadli na nesprávnu stranu.
Ťaživé dôsledky, za ktoré novinári nemôžu
Nasledovali ďalšie útoky na civilné ciele, priniesli mnoho obetí a spôsobili neuveriteľné utrpenie. Odborníci tvrdia, že útočníci sa vďaka medializácii navzájom inšpirujú, priťahuje ich posmrtná sláva. A že zbytočné opisovanie tragédie zväčšuje nevýslovnú bolesť pozostalých.
Je tiež neprípustné, aby médiá umožnili vodcom teroristických skupín šíriť nenávisť, rasizmus, strach či teórie nadradenosti. Potom si však musia dať pozor aj pri rozhovoroch s niektorými politikmi.
Hranica medzi účelnosťou a hyenizmom je tenká. Informovanie o podobných činoch by malo mať spoločného menovateľa: vysvetliť a pochopiť. Nič viac, nič menej.
Médiá nesmú ustúpiť divokému internetu
V osemdesiatych rokoch britská premiérka Margaret Thatcherová vyhlásila, že médiá sú pre teroristov ako kyslík. Lenže od tých čias sa komunikačné technológie zmenili. Ak budú seriózne médiá činy ignorovať, nekontrolovane sa ich zmocnia sociálne siete a internet.
Meno pražského strelca ľahko nájdete nielen na stovkách telegramových kanálov, ale napríklad aj v Centrálnom registri dlžníkov, v sekcii spravodajstva. V zahraničných médiách (vrátane slovenských), a to aj renomovaných ako BBC, bežne uvádzali meno pražského strelca.
Je správne, že ho väčšina českých novinárov bojkotuje, ale akceptovať požiadavky na úplné ignorovanie príbehu mladého vraha je nezmysel. Siete dokážu nahradiť všetky zdroje, ktoré budú dodržiavať etiku viac, než je zmysluplné. Vysvetliť a dať do kontextu má väčší význam, ako sa oháňať ohľadmi a korektnosťou.
Teroristi a psychicky narušení jedinci nepozerajú verejnoprávnu televíziu, aby tam uvideli tvár niekoho, kto ich inšpiruje. Ani nečítajú seriózne denníky. Sú na internete, ktorý etické pravidlá nemá. Zákaz nie je cesta, cesta je ponúknuť pochopenie a vedenie. Či s menom strelca, alebo bez neho, nie je podstatné.
Bezpečnostné rámy nás nespasia
„Ak je sloboda médií obetovaná boju s terorizmom, tak to malým teroristickým skupinám umožňuje zničiť jednu z najdôležitejších premís demokratickej spoločnosti. Cenzúra, nech je akákoľvek, nahráva nepriateľom demokracie,“ vyhlásil na začiatku storočia Paul Wilkinson, riaditeľ Strediska pre štúdium terorizmu a politického násilia na škótskej Univerzite svätého Ondreja.
Jeho varovanie sa týka aj Českej republiky. I keď čin mladého strelca zrejme nespadá do kategórie politicky či nábožensky motivovaný útok, poznanie jeho motivácie a okolností nám umožní takýmto tragédiám predchádzať účinnejšie ako bezpečnostné rámy.
Zákazy a obmedzenia pre novinárov, tabuizovanie príbehu útočníkov, po ktorých volá časť českej spoločnosti, nepovedú k obmedzeniu násilia. Okrem toho, že máme byť empatickí, máme povinnosť odhaľovať korene a motívy vrahov, teroristov aj diktátorov.
