Hlavne žiadne silné slová! Ako nás po prezidentských voľbách v roku 2014 upozornil nezvolený kandidát Pavol Hrušovský, k politike patria aj nepríjemné udalosti, ktoré však nie je pekné nazývať prehrami, takže svoj zisk 3,3 percenta zhodnotil ako „nie výhru“. Dobre, tak sa pozrime, kto to v uplynulom roku najviac nevyhral.
Zlomyseľníci by asi spomenuli pôvodného premiérskeho favorita Petra Pellegriniho, ale ako sme si minule vysvetlili, postavenie kingmakera, sedem členov vlády a funkcia predsedu parlamentu zasa nie je úplne najhoršia bilancia. Taký Mikuláš Dzurinda obišiel horšie, ale keďže realisticky iné nemohol čakať, vymyslíme mu inú kategóriu.
Máme tu však aj kandidátov, ktorí si prinajmenšom v istej fáze celkom úprimne mysleli, že ich kandidatúra ovplyvní nielen zloženie parlamentu, ale dokonca aj vlády. V tomto zmysle musí byť na prvom mieste Milan Uhrík, za ktorým nasledujú s odstupom Eduard Heger a Boris Kollár.
Uhrík medzi ostatnými „nie víťazmi“ vyniká z viacerých dôvodov. Predovšetkým, prienik Republiky do parlamentu sa do poslednej chvíle javil najrealistickejšie, v istých obdobiach dokonca aj s istou rezervou. Právom si tak mohli s kolegom Mazurekom mädliť ruky, že rebranding ĽSNS sa im podaril.
Lenže v koncovke sa ukázala skúsenosť Smeru, ktorý načrel do ich elektorátu, a najmä katastrofálne Uhríkove výkony v televíznych debatách. No netešme sa, pár miliónov im kvaplo a možno sa aj poučili, koho majú púšťať na obrazovku a kto má vymýšľať témy do brožúrok.
Výsledok Hegera a jeho politicky drevených kandidátov (s výnimkou Jaroslava Naďa) by nestál za zmienku, keby sa na ich čelo nepostavil úradujúci premiér. Tomu sa vypomstila bezhraničná láska k funkcii a opovrhovanie pravidlami, keď si vydupal odklad volieb na september.
Lenže medzitým sa mu vláda rozsypala a v plnej nahote sa ukázala zúfalá nezaujímavosť a zbytočnosť samozvaných demokratov, ktorým nepomohli ani v kampani utopené milióny. Volič je všelijaký, ale tento typ prázdnoty identifikuje spoľahlivo.
