Autor je bývalý štátny tajomník ministerstva kultúry za Most-Híd
Ďalšou obeťou vládneho bagra je kultúra. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že vláda prostredníctvom nového Fondu na podporu kultúry útočí najmä na kultúru národnostných menšín. Nie je to tak. Tŕňom v ich oku je nezávislá kultúra a hlavne jej odpolitizovaná štátna podpora. Nezávisle od národnosti.
Koniec kultúrnej autonómie
Iste, zlúčením Fondu na podporu umenia (FPU) a Fondu na podporu kultúry národnostných menšín (Kultminor) zanikne jediná zákonom garantovaná inštitúcia národnostných menšín, čo bude znamenať koniec kultúrnej autonómie, ktorú sme v roku 2017 odštartovali.
Na Slovensku frontálny útok mocných na kultúru námestia nezaplní, ale je dobré vidieť, že online petíciu, ktorú sme iniciovali s Lászlóm Bukovszkym a Ábelom Ravaszom, podporili mnohí. Je dobré vidieť, že proti barbarskému plánu „čelných predstaviteľov kultúry“ neprotestujú len príslušníci národnostných menšín, ale aj predstavitelia majority. Je dobré vidieť, že existuje nádej na tolerantnejšie a zomknutejšie Slovensko.
Musíme si však priznať, že je to síce až do neba volajúci cynizmus moci, ale zrušenie Kultminoru je s veľkou pravdepodobnosťou „collateral damage“, teda patrí do skupiny originálne neplánovaných vedľajších škôd.
Kto čo i len náhodne sledoval alternatívnu „televíziu“, ktorej meno sa nevyslovuje, vie, že jej moderátori Šimkovičová a spol. vytrvalo burcovali proti menšinám, ale nie proti národnostným.
Kto vytvára alebo konzumuje kultúru, vie, že ministerka kultúry si poskladala svoj politický kapitál z toho, že dôraz kladie na slovenské zvyky, slovenské tradície a slovenské dejiny. Jej národné cítenie však nie je namierené proti nám Maďarom, ako to bolo v 90. rokoch minulého storočia, ale proti všetkému, čo je moderné, pokrokové, súčasné, aktuálne a nezávislé.
Ficova vláda sa neštítila otvorene hovoriť o zrušení Úradu špeciálnej prokuratúry, ale k presadeniu politických záujmov v oblasti podpory kultúry sa zatiaľ otvorene nehlási. Skúša to pod rúškom akejsi reformy.
Šanca nezostať ticho
Prvé správy preto zvestovali zlúčenie FPU a Audiovizuálneho fondu (AVF). Podľa legislatívneho plánu vlády sa túto hrozbu AVF podarilo odvrátiť. Fond filmárov sa zrazu ocitol v samostatnom bode, v ktorom sa síce otvorene hovorí o zmene vnútornej štruktúry fondu, ale neokresáva sa jeho samostatnosť a ktovie, čo všetko dokáže ďalší lobing do júna.
V AVF boli v skrytom boji úspešní za každej vlády. V pochmúrnych nekultúrnych časoch ochrana vykolíkovaného vlastného malého územia možno nie je veľmi elegantná, ale je užitočná.
Museli teda nájsť náhradníka za AVF, aby zrušenie FPU nebilo až natoľko do očí. A keďže dokopy máme iba tri fondy, nemuseli dlho rozmýšľať.
Neviem, či je útechou, že doma i v zahraničí uznávaný systém nezávislých fondov pre obavy z kultúrnej obce nehodili do vládneho mlynčeka spolu so špeciálnou prokuratúrou, štatistickým a protimonopolným úradom. No v každom prípade je to šanca nezostať ticho.
Pedagógovia právnickej fakulty sa zastali študenta, ktorého napadol premiér. Rada prokurátorov sa postavila za špeciálnu prokuratúru.
My tvorcovia pôvodného zákona, iniciátori a signatári petície za zachovanie samostatnosti Kultminoru stojíme na strane kultúry. Národnostnej aj národnej. Životaschopnej a sebavedomej. Všestrannej a otvorenej. Tradičnej, súčasnej a nezávislej. Zastávame kultúru a odmietame tak cenzúru, ako aj politický vplyv na ňu.
Keď sa ministerka kultúry na internetovom kanáli (alebo možno presnejšie povedané priamo v ňom) úprimne začudovala, že nemôže riadiť všetko, mal som déjà vu. Podobné sklamanie zažívala aj Ľubica Laššáková, keď po svojom príchode na rezort kultúry zistila, že FPU jej nepatrí. Jej snahe o ovládnutie fondu sme dokázali zabrániť. V zákulisí. Bez fanfár, petície a hromadnej pripomienky, lebo to boli iné časy.
Dnes žijeme časy, keď musíme biť na poplach. Včas a nahlas.
Nemôžeme dovoliť, aby si moc sadla na chrbát kultúry.
