Prvého januára 1990 zaznel prvý novoročný prejav nového prezidenta Václava Havla. Preslávila sa najmä veta „Naše země nevzkvétá.“
Bola to reakcia na štyridsať predchádzajúcich novoročných prejavov komunistických prezidentov, ktorí tvrdili, že „země vzkvétá“.
Nebola to pravda. Krajina sa dusila v totalite, ktorá vždy maľuje situáciu na ružovo. A práve sa dodusila a nebolo to vôľou zhora.
Havel mal jednoduchú a v tej chvíli veľmi žiadanú premisu: nechceli ste ma na tomto mieste preto, aby som vám aj ja klamal.
Problém je, že významnú časť Havlovho prejavu možno pokojne zopakovať – po tridsiatich štyroch rokoch, čo je už takmer taká dlhá epocha ako predchádzajúca, na ktorú Havel reagoval.
„Ak hovorím o skazenom mravnom ovzduší,“ pokračoval Havel, (...) „hovorím o nás všetkých. Všetci sme si totiž na totalitný systém zvykli a prijali ho za nezmeniteľný fakt a tým ho vlastne udržiavali. Inými slovami: všetci sme – hoci, pochopiteľne, každý v inej miere – za chod totalitnej mašinérie zodpovední, nikto nie sme len jej obeťou, ale všetci sme zároveň jej spolutvorcami.“
Rovnako by sa dal elegantne opísať slovenský rok 2023. Hoci o povolebnú mizériu sa postarala len tretina spoluobčanov, stačilo to.
Nestalo sa však nič, čo by sa nebolo dalo predvídať. A tak sa môže pokojne rozvinúť tzv. blbá nálada, ktorá sa pre zmenu Havlovi pripisuje nesprávne.
Ono totiž neexistuje nič iné, čo by nás mohlo pohnať k ďalšiemu vyjadrovaniu nesúhlasu so všetkým, do čoho nás namočili a – do čoho sme sa nechali namočiť. Tak spravme aspoň minimum: pomenujme napriamo, že krajina neprekvitá.
Máme exkluzívnu možnosť nezvyknúť si opäť na totalitný systém, neprijať Roberta Fica a jeho zvrhlé zámery za „nezmeniteľný fakt“, a nestať sa tak spolutvorcami mašinérie.
