Autor je šéfredaktorom českého denníka Právo
Ešte 21. decembra predpoludním bol výber udalostí končiaceho sa roku v Česku príjemne nudný. Bola najdôležitejšou výmena prezidenta na Pražskom hrade, ktorú charakterizovala napríklad cesta Petra Pavla do Kyjeva so Zuzanou Čaputovou? Alebo návšteva ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského v Prahe, pri ktorej ďakoval Česku za skvelú pomoc?
Priaznivci opozície by si asi vybrali niektoré kroky vlády Petra Fialu – osekanie valorizácie penzií – hnutie ANO ho napadlo na Ústavnom súde ČR. Alebo konsolidačný balíček, ktorý sa príliš nepodaril a stal sa ďalším krokom pre ANO k víťazstvu v parlamentných voľbách?
Pre niekoho to bolo rozhodnutie Poslaneckej snemovne vynakladať aspoň dve percentá HDP na obranu a následné schválenie nákupu 24 amerických lietadiel F-35 za 150 miliárd korún.
Na sklonku roka tiež zomrel Karel Schwarzenberg...
(Ne)bezpečná krajina
Teraz je to už jedno, pretože vo štvrtok 21. decembra popoludní celé Česko ustrnulo hrôzou nad správami, že jeden zo študentov zastrelil na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity 14 ľudí, keď predtým pravdepodobne zavraždil otca. Útočník spáchal samovraždu. Ako sa neskôr potvrdilo, 15. decembra zastrelil aj muža s dvojmesačnou dcérkou v pražských Klánoviciach.
Natešený predvianočný čas na univerzite, v Prahe, v celej krajine rozbila streľba chladnokrvného zabijaka. V rozprávke by sa napísalo, že celé kráľovstvo sa zahalilo čiernym súknom.
Zrútila sa všeobecná istota, že Česko je jednou z najbezpečnejších krajín a podobný čin sa tam nemôže stať. Česi si to hovorili pri správach o streľbe v USA, vo Francúzsku, pri násilí v Nemecku a niektorí určite aj po vražde pred LGBT+ kaviarňou Tepláreň na Zámockej ulici v Bratislave, ktorú prokuratúra označila za teroristický čin.
Sme bezpečná krajina, panovala všeobecná zhoda dokonca aj po streľbe vo Fakultnej nemocnici v Ostrave (zomrelo šesť ľudí) a v reštaurácii Družba v Uhorskom Brode (osem obetí). Považovali sa za činy kriminálne alebo spáchané ľuďmi s duševnými problémami.
V zložitých „tekutých“ časoch v Česku padla jedna zásadná istota.
Streľba na filozofickej fakulte na Námestí Jana Palacha v centre Prahy je traumatizujúca aj preto, že zatiaľ nemá žiadne vysvetlenie. Vraždy bez motívu, teror bez terorizmu (filozof Tomáš Sedláček), zlo bez cieľa. Čo si o streľbe myslieť, nevedia ani občania, ani študenti a pedagógovia z fakulty, ani pozostalí po 14 obetiach, ktorí však potrebujú vysvetlenie, aby sa mohli so stratou vyrovnať.
A potom je tu otázka, čo robiť, aby sa nič podobné neopakovalo. Či sú riešením bezpečnostné rámy a ďalšie sprísnenia. Či obmedzovať slobodu pohybu (nielen) na akademickej pôde neznamená vlastne priznať strelcovi vplyv na náš budúci život.
Nerobiť nič?
Debatu na tému „prečo a čo ďalej“ otvoril napríklad Jan Kulveit, odborník na komplexné riziká, ktorý pôsobil na Inštitúte budúcnosti ľudstva v Oxforde, ktorého racionálny hlas bol v Česku veľmi počuť v časoch covidu.
„Ako ľudia máme v podobnej situácii potrebu po prvé nájsť nejaké vysvetlenie a po druhé ako spoločnosť nejako reagovať, niečo zmeniť. Oboje podľa mňa zodpovedá našej potrebe mať svet pokiaľ možno pod kontrolou, prípadne aspoň natoľko pod kontrolou, aby sa nediali také hrozné veci. Obávam sa, že aj pri vysvetleniach aj pri reakciách hrozí, že nebudú vychádzať z reality a spôsobia viac škôd ako úžitku,“ napísal Kulveit.
K prvej potrebe lakonicky dodáva: Nevieme, čo sa stalo a „čo sa stalo nám, nehovorí nič, čo by malo viesť k nejakej výraznej zmene názorov na čokoľvek“.
K otázke, čo teraz robiť, zaujíma tiež zdržanlivý postoj: „Pretože neexistuje kvalitný výskum, ktorý by ukazoval, že nacvičovať v školách, čo robiť v prípade streľby, znižuje celkovo počet obetí. Naopak, je celkom zjavné, že nácviky sú pre žiakov a študentov stresujúce. Podobne intervencia typu bezpečnostné rámy na školách pôsobí dojmom, že ide skôr o tzv. bezpečnostné divadlo – niečo, čo sa robí, aby sa zdalo, že sa robí niečo pre bezpečnosť, ale okrem pocitu nemá reálny vplyv na celkové riziko. (Do desiatich minút chôdze od fakulty sa dajú vymyslieť desiatky ďalších cieľov, kde by šialený strelec mohol zabiť podobné množstvo ľudí.)“
Na záver Kulveit pripúšťa, že dáva zmysel dotiahnuť parametrické zmeny v zbraňovej legislatíve – zákon je zhodou okolností v treťom čítaní v Poslaneckej snemovni. Ale inak? „Vcelku sa mi zdá, že so súčasnými informáciami je rozumné žiť ďalej, myslieť si zhruba to isté čo 21. 12. a nič zvláštne nerobiť. Viac-menej nič nemeniť je zoči-voči tragédii opakom našej inštinktívnej reakcie, ale možno je to najrozumnejšie,“ uzavrel expert na komplexné riziká.
Inštinktívnou reakciou vlády, polície aj vedenia univerzity sú rokovania o bezpečnostných opatreniach, ale nič konkrétne zatiaľ nie je na stole. V januári sa ukáže, či nerobiť nič bude politicky a spoločensky únosné.
Vrah nezanechal list (len ten, v ktorom sa priznal ku klánovickej vražde), nepreukázali sa žiadne politické alebo teroristické prepojenia. Pre políciu bol „nepopísaný list“.
Nič. Anonymný posol zla. Ako sa s tým vyrovnať, samozrejme, s vylúčením špekulácií a konšpiračných teórií? Možno je Kulveitov názor, na prvý pohľad fatalistický, jediný primeraný.
Česi odvrátia zrak
Aj v Česku boli voľby, hoci nie také osudové ako na Slovensku. Ale bola to určite druhá udalosť roka. Koncom januára bol zvolený za prezidenta niekdajší vysoký vojenský činiteľ NATO Petr Pavel. Jeho pôsobenie na Pražskom hrade bolo po zvyšok roka neprekvapivo umiernené, dôležitejšie tak boli dve okolnosti: že sa prezidentom nestal Andrej Babiš, populista spoľahlivo rozdeľujúci spoločnosť. A uzavrela sa desaťročná éra Miloša Zemana, ktorý okázalo porušoval ústavné pravidlá a zámerne otravoval verejný priestor.
Pavlove víťazstvo tiež ukázalo skvelé slovensko-české vzťahy, určite na úrovni hláv štátov. Zuzana Čaputová mu netradične blahoželala k víťazstvu v jeho volebnom štábe. Ich cesta na napadnutú Ukrajinu koncom apríla bola symbolom spoločného postoja oboch krajín ku kľúčovej zahraničnopolitickej otázke roka 2023.
A premiér Fiala si ešte v lete pri návšteve predsedu úradníckej vlády Ľudovíta Ódora mohol pochvaľovať, že obe krajiny sa angažujú v podpore Ukrajiny, a dúfať, že pomoc a spolupráca v tejto oblasti budú pokračovať.
Lenže o pár mesiacov už bol v Prahe premiér Robert Fico, ktorý vyhral voľby okrem iného sľubom, že ukončí vojenskú pomoc Ukrajine. Ale úsmevy boli rovnako žiarivé a Fiala nijako nekomentoval prvé Ficove kroky ohrozujúce právny štát a slobodu médií. Takýto postoj sa dá čakať aj naďalej – vaše vnútorné politické záležitosti nebudeme komentovať, milí slovenskí priatelia. Aj keď už kritiku vyslovil napríklad člen Európskej komisie pre spravodlivosť Didier Reynders a Úrad európskeho verejného žalobcu.
Ani to vládu Petra Fialu, vernú európskym pravidlám, ktorá sa navyše vrátila k havlovskej hodnotovej zahraničnej politike, nepohne k verejnej kritike krokov Ficovho kabinetu. Vzájomné vzťahy bez mráčika sú totiž pre voličov istotou, na ktorú sa nesiaha. A Fialovej vláde dnes dôveruje len 17 percent ľudí a od jari 2024 ju čakajú jedny voľby za druhými.
Iste, hlas by mohol pozdvihnúť prezident Pavel. Proti tomu hovorí predovšetkým fakt, že Česko má zase jednotnú zahraničnú politiku – vláda, Hrad, ministerstvo zahraničných vecí i parlament hovoria jednou rečou. Čo je po skúsenostiach s Milošom Zemanom a jeho ruskými a čínskymi avantúrami významné zlepšenie. Lenže pri niektorých vzťahoch to môže viesť k oportunizmu – takže sa napríklad Pavel v budúcnosti uspokojí s demokratickou fasádou Petra Pellegriniho, ak práve on vystrieda Zuzanu Čaputovú.
Pritom by malo byť prvou povinnosťou najlepšieho suseda prispieť k obrane demokracie na Slovensku, keď ju ohrozuje samotná vláda tak brutálne, ako začal Robert Fico. Keď to neriskne verejne, mal by využiť inteligentné nástroje tichej diplomacie.
