Je to hrejivý pocit, keď sa profesionálny frflenko môže bezvýhradne stotožniť s rozhodnutím niektorého politika či političky, osobitne ak im opakovane vyčítal trestuhodnú pasivitu. Tentoraz to platí pre rozhodnutie Zuzany Čaputovej vrátiť parlamentu kompetenčný zákon s perspektívou podania na Ústavný súd.
Tú perspektívu prezidentka nepomenovala, ale hmotné aj procesné výhrady a najmä presvedčenie o rozpore s ústavou iný výklad nepripúšťa. Vyzdvihnime tiež, že neplytvala slovami vo veci zriadenia ministerstva športu, ale zamerala sa na snahu podmaniť si štatistický úrad či dohľad nad zdravotníctvom.
Prezidentka vetovala kompetenčný zákon, má viaceré výhrady Čítajte To je aj odpoveď prípadným kverulantom, ktorí by (vecne správne) pripomínali, že keď podobne absurdným skráteným konaním zriaďovala nové ministerstvo vláda Igora Matoviča, prezidentka jej to nekomplikovala a novelu promptne podpísala.
Okrem toho, že prezidentkin krok je správny meritórne, je tu aj nezanedbateľná „symbolická“ rovina, totiž, že snaha Smeru podmaniť si štátne inštitúcie nebude čeliť menšiemu než žiaducemu odporu.
Ale keďže tu nie sme na tvorbu chválospevov, nájdeme v koncoročnej činnosti paláca aj ťažšie pochopiteľný skutok.
Konkrétne ide o to, že prezidentka podpísala rozpočet, pričom zároveň verejne zauvažovala, že ten zákon napadne na Ústavnom súde. Tento rozpor by zasluhoval nejaké vysvetlenie, tak aby sme ho pochopili aj my pomalší.
Podpis aj odmietnutie rozpočtu by sa dal (prinajmenšom politicky) pochopiť, ale podpísať zákon a potom napadnutím na Ústavnom súde konštatovať jeho protiústavnosť? To má akú logiku?
Áno, obdobne prezidentka postupovala po schválení „pôvodných“ trinástych dôchodkov pred voľbami vo februári 2020, ale vtedy mala naporúdzi aspoň aký-taký argument. Vzhľadom na voľby už totiž zákon nemala komu vrátiť a trináste dôchodky by vetom utopila. (A bola by asi škoda, keby sme neroztočili túto špirálu seniorských výdavkov.)
Hlava štátu azda nechcela byť terčom obvinení, že vetovaním rozpočtu uviedla štát do stavu rozpočtového provizória. Lenže tomu sa dalo vyhnúť „konštruktívnym vetom“, tak, aby parlament rozpočet stihol opätovne schváliť do konca roka.
Pre koalíciu by to znamenalo určité nepohodlie (čo by jej ani nám nemuselo prekážať, skôr naopak), ale nemožno pochybovať, že by nazbierala 76 poslaneckých exemplárov na opätovné schválenie rozpočtu. Napokon by nastal totožný stav ako dnes, ibaže bez schizofrenického postavenia paláca.
