Autorka je sociologička
Príbeh prvý.
Taxikár v Bratislave mal dlhé roky dve práce. V noci robil taxikára, po rokoch už vyčerpaný nevládal. Teraz taxikárči už len cez deň.
Pochvaľuje si, že takto je flexibilný, ráno rozvezie deti do školy či k lekárovi, ak treba.
Jeho chlapec má zdravotné ťažkosti, náklady navyše aj pre bratislavská rodinu sú zdrvujúce. Do toho zvýšené platby do Sociálnej poisťovne, odvolanie, opakované žiadosti o zníženie preddavkov pre ťažkú situáciu v rodine. Zamietnuté.
Posťažoval sa jednému náhodnému zákazníkovi, zhodou okolností právnikovi.
Ten zdvihol telefón a po niekoľkých e-mailoch a dňoch prišlo rozhodnutie zo Sociálnej poisťovne – spätne vrátili všetky zvýšené preddavky na poistnom.
Malý zázrak. Taxikár sa priznal, že vtedy plakal od dojatia. Aj teraz mal slzy v očiach.
Náhoda? Karma, vravel. Vždy vypol tachometer, keď pomáhal starším ľuďom dostať sa, kam potrebovali.
Poteší, že existujú nezištní ľudia.
Druhý príbeh.
Rad na nový doklad v jednom z klientskych centier pred sviatkami.
Za okienkami málo úradníčok, čakajúci žmolia poradové lístky a nerepcú. Vedia, že prídu na rad.
Až na jedného pána, ktorý rozrazí dvere a ziape na jediného úradníka za počítačom: „To ste tu iba sám? Kde sú ostatní, prečo nefungujú všetky okienka?“
„Lebo péenky,“ vraví samojediný.
„Čo?“ pokračuje ziapanie.
„Lebo péenky.“
Iní čakajúci: „Že sú chorí, ľudia sú chorí.“
„Aj minulý mesiac boli chorí?“ ziapanie eskaluje.
„A prečo to hovoríte mne?“ pýta sa unavený úradník.
„A komu to mám hovoriť?“
„Choďte sa sťažovať vyššie.“
Zabuchnutie dverí s frflaním.
Iná čakajúca úradníkovi: „Ďakujem za vaše služby. Ide to rýchlo. Oveľa rýchlejšie ako v minulosti.“
„Príjemné sviatky prajem.“
Príbeh tretí.
Plné námestie n-tého protestu proti valcu.
Zima za nechtami a červené nosy, tmoliace sa deti pri nohách rodičov.
Z diaľky vidno iba paru z úst vystupujúcich na tribúne a kričiacich ľudí.
Jeden z rečníkov: „Protest bude dnes krátky, musíme sa vrátiť na noc do parlamentu, aby sme zabránili valcu.“
Burácajúci ďakovný potlesk preplneného námestia.
Štátna hymna – obe slohy.
A aj keď stále znie len „Zastavme ich, bratia“ (hoci sestier v populácii je viac ako 50 percent), dojatie prinúti stáť vzpriamene, hrdo.
