Autor je teológ a spisovateľ
Zakladajúce mýty slovenského fatalizmu, odovzdanosti dejinnému osudu, ostávajú napriek opakovaným pokusom polemizovať s nimi a vyvrátiť ich naďalej populárne aj v časti spoločnosti, ktorá by mala byť náročnejšia k vlastným úvahám o podstate našich zlyhaní.
S magickou pravidelnosťou sa objavujú artefakty intelektuálneho folklóru, ktoré by vzhľadom na ich tradičnú prítomnosť v spoločenskom zúfalstve mali mať vlastný festival. Ide o fenomény, ktorými si časť spoločnosti vysvetľuje našu pribrzdenú modernizáciu a zároveň nám bránia pochopiť skutočné príčiny nášho rozpoloženia.
Byzantská pravlasť, byzantské čokoľvek
Najobľúbenejším omylom slovenského dejinného determinizmu je hodiť všetko na Byzanciu.
Byzancia je v kolektívnej predstavivosti slovenských vysokoškolákov niečo ako historický AliExpress, vždy dodá všetko iba falošné. Falošných politikov, falošné hodnoty, falošnú administratívu.
Byzancia je akousi mentálnou pravlasťou Slovákov a Sloveniek. Z nej pochádza naša mesianistická autohypnóza, z Byzancie sme sa naučili nerozoznávať medzi náboženským a politickým, verejným a súkromným. Z Byzancie máme vkus tureckej telenovely, lebo je to trošku Carihrad z čias protitureckého odboja.
Byzancia je predĺženou rukou ruského Tretieho Ríma, je vlastne akýmsi prehistorickým Ruskom, ktoré z nás urobilo ľudí schopných opakovane voliť neschopné partie. Byzancia nás mala naučiť ceremoniálnosti hračkárskeho štátu založeného na dekoráciách, vlajkách a stĺpoch, ktoré do nás celkom prenikli a máme ich vraj v krvi.
V skutočnosti bola Byzancia záchrankyňou a pokračovateľkou Ríma, chvíľu, až do korunovácie Karola Veľkého na Vianoce roku 800 jediným Rímom, nástupníckym štátom, udržiavateľkou a strážkyňou rímskeho práva a rímsko-helénskej kultúry. Bola to nadmieru organizovaná ríša, ktorá bránila vtedy slabučký kresťanský Západ pred ambíciami kalifov.
Po jej páde to boli byzantskí intelektuáli, učitelia, vedci, kto cez Taliansko priniesol v batožine celú grécku a rímsku civilizáciu, rozšírili ju po Európe a spätne tak oživili klasickú kultúru, do roku korunovácie Karola Veľkého marginalizovanú.
Byzancia bola Rím a Rím bola Byzancia, no na Slovensku sa z Byzancie stal v nedôsledných kruhoch výraz pre akýsi sovietsko-slovenský bordel, ktorý má mať niečo spoločné s niečím, s čím nemá spoločné nič.
Poddanské myslenie a bryndza
V baskických Pyrenejach vyrábajú Baskovia bez štátu nepasterizovaný syr tvarohového typu podobný bryndzi. Nezakladajú na ňom ani svoju identitu, ani štátnosť, ani svoje zlyhania. Spomínajú ho v niekoľkých pesničkách a nikdy na nich nepôsobil ako dejinný kanagom, ktorý ich v rozhodujúcej chvíli prilepil na mucholapku histórie v splašenej nečinnosti a odovzdanosti osudu.
Baskovia bojovali, chvíľu mali štát, chvíľu nemali, vždy mali Pyreneje, oceán, ovce a syr, ktorý však nehrá úlohu nejakej metaforickej kolektívnej črty. Robia ho, lebo im chutí, a vo verejnom štebotaní baskických intelektuálov sa neobjavuje ako príznačný avatar baskickej neschopnosti a nejasnosti, pretože baskickí intelektuáli vedia, že dejiny sú do veľkej miery založené na oveľa vzrušujúcejších veciach, ako je nadávanie nepasterizovanému syru.
S pyrenejským ovčiarstvom, rovnakým ako u nás, v Škótsku, Dánsku, Rumunsku, však súvisí aj otázka takzvaného poddanského myslenia.
Poddanské myslenie a jeho dôsledky
Poddanské myslenie je produktom, rovnako ako všetky cnosti spojené s výrobou ovčej nepasterizovanej pochúťky, boľševickej retrobukolizácie slovenského a moravského vidieka.
V propagande päťdesiatych rokov je čistý urodzený divoch z Hálových pasienkov a Bielikových filmov, urastený zabijak s vrkočmi, oštiepkami, vybíjaným opaskom, ktorý nešepká a všetko vykrikuje cez úbočia a údolia.
Urodzený divoch má poddanské myslenie, ako ho zobrazil Viktor Kubal v kreslenom filme o Báthoryčke, kde vystihol fantazírovanie o decimovaných nerovných poddaných neschopných odboja a odporu, odkázaných na bryndzu a dozaista aj na byzantské myslenie, čo sa zázrakom dejín prenieslo až do 21. storočia. A preto nemáme diaľnicu do Košíc.
Každý mesiac prináša svedectvá a o neznámych slovenských hrdinoch a hrdinkách, československých pilotoch, príslušníkoch odboja, vynikajúcich vedcoch a umelcoch, ktorí robia presne to, o čom hovoril škótsky filozof Thomas Carlyle, keď vyzdvihol hrdinstvá, na ktorých stoja moderné európske dejiny bez ohľadu na ich pôvod vo švajčiarskych údoliach alebo v slovenskej dedine.
Napriek tomu v sebe živíme predsudok o sebe samých, o našej neschopnosti čokoľvek dokázať, nie však pre snahu o poctivú odpoveď, ale preto, že opakujeme povery o byzantskej podstate našej neschopnosti a o bryndziarskej drobivosti vôle.
