Autorka je režisérka
Môj dedo nebol na žiadnej dovolenke, nikdy nevycestoval do zahraničia. Žiadne more ani hora, žiadny ostrov či jedlo, ani mesto, ani krajina nebolo lákavejšie ako záhrada so starými slivkovými stromami, hriadky, ktoré bolo treba okopávať, chlievy so zvieratami, ktoré bolo treba nakŕmiť.
Po Nežnej revolúcii sa otvorili hranice a susedia začali cestovať. Najprv opatrne na otočku do Rakúska, potom na tri dni do Benátok. Dve noci v autobuse, dvanásť hodín v bludisku kanálov, v plecniaku termoska a rezne s chlebom.
Ružencový spolok raz objednal autobus do Vatikánu a dedo si vybavil svoj prvý pas, aby na vlastné oči videl okná paláca, v ktorom spí a bdie poľský pápež. Priniesol nám odtiaľ obrázok Buonarrotiho Piety, nenačatý pohár uhoriek, čo mu babka nabalila na cestu, a pečiatky v pase.
Cestovky nazvali tento druh zájazdov púte a veriaci, naučení dovtedy putovať akurát na Kalváriu do Nitry, sa odtrhli z reťaze. Vláčili domov vodu z Jordánu, fosforeskujúce ružence z Medžugoria, porcelánové sošky fatimského zjavenia, obrázky z Mariazellu a sadrové lurdské jaskynky. Kto nebol v Lurdoch, akoby nebol.
