Autor je publicista a prekladateľ
Začnime novinkami v tábore koaličných prezidentských kandidátov.
Robert Fico sa nechystá kandidovať a podporí Petra Pellegriniho. Teda ak sa ten rozhodne kandidovať.
Peter Pellegrini sa, samozrejme, rozhodne kandidovať, ale ešte sa tvári, že nevie, či sa rozhodne.
Tomáš Taraba však zároveň na kandidatúru vyzýva Andreja Danka. No a Andrej Danko? Ten útočí na Petra Pellegriniho a spomína sexuálnu orientáciu. Hovorí, že sa mu síce kandidovať veľmi nechce, ale asi teda bude musieť, lebo koho už len Slovensko potrebuje, ak nie práve jeho. A zároveň sa chystá kandidovať aj do Európskeho parlamentu.
Lenže kritizovať Andreja Danka za myšlienkové pochody je pomerne úpadkový žáner, asi ako kritizovať kombajn za to, že nedokáže skomponovať symfóniu. Zaželajme mu úspešný náraz do steny, proti ktorej sa s takou vervou rozbieha, a prejdime k dôležitejším veciam.
Konkrétne k hokeju.
Krátky výlet do Kladna
Július Hudáček chytal v Kontinentálnej hokejovej lige, ktorá je kontinentálna jedine v prípade, že za kontinent považujeme bývalý Sovietsky zväz a aj to nie celý. Plus Peking. Dobre tam chytal a aj fanúšikov zabával, na bruchu sa šmýkal, ale potom ho v tej lige už nechceli, a tak zamieril do Kladna.
Lenže Kladno evidentne súčasťou toho kontinentu nie je.
Ľudia sa totiž majiteľa kladnianskeho klubu Jaromíra Jágra pýtali, načo má celý život na drese to číslo 68, ktoré tam má ako spomienku na rok 1968. Skalní fanúšikovia Kladna vyhlásili, že kým bude Hudáček v klube, nebudú chodiť na zápasy.
No a v situácii, keď sú na jednej strane skalní fanúšikovia klubu a na druhej vyslúžilý brankár, ktorého podpísali len narýchlo a na záskok, je to pomerne jasné.
Samozrejme, úplne iní ľudia tvrdia, že Hudáček je obeť. Nepochybne ho v tom budú aj utvrdzovať: zle ti urobili, Julo, toto je tá cancel culture, Julo, úplné peklo, človek už ani nemôže slúžiť propagande a potom sa tváriť, že sa nič nestalo. Čo je toto za svet?
Žiada sa povedať, že toto je svet mimo KHL (a Slovenska). Okrem toho sa žiada povedať, že s peniazmi zarobenými v KHL je pozícia obete predsa len výrazne pohodlnejšia.
Bezmocný športovec
Július Hudáček zistil, že ak sa dobrovoľne stanete nástrojom propagandy, niekde si to aj pamätajú.
Kontinentálna hokejová liga totiž nástrojom propagandy je. Vždy ním bola, ale minimálne od začiatku vojny už naozaj nie je o čom. KHL si vybrala jasne, veď hráči CSKA Moskva s tým písmenom Z nastúpili v septembri 2023, aby tak podporili „statočných bojovníkov“. Schválne; koho tým asi mysleli?
Hudáček toho všetkého bol súčasťou a bol ňou dobrovoľne, hoci, ako sám povedal, je proti vojne, ale nič s ňou nespraví.
No spraví: stačí ju nepodporovať. Kto tomu rozumie, obchádza Rusko a KHL oblúkom cez celé ihrisko, ale Hudáček sa tváril, že nemá na výber, a navyše, že sa ho to akosi netýka. Jeho úlohou je len zabávať ľudí.
Zabávať.
Nuž, zábavné je, že sám zo seba dobrovoľne robí bezmocnú figúrku, ktorá nemá vôľu ani zodpovednosť. Je len športovcom, ktorý nevie nič, len si obuť korčule a nasadiť prilbu. A najvyšším cieľom sú peniaze. Už aj tak preťaženú hlavu nejdeme obťažovať zoznamom športovcov, ktorí svojím principiálnym postojom niečo zmenili.
Zábavné je, ako sa tu dookola opakuje, aby sa šport neplietol s politikou, ale potom sa Šatan fotí s Dankom a Galis s Tittelom prejdú zo športu do politiky.
Nechcete pliesť politiku do športu? Tak ju nepleťte, ale nepoužívajte to ako floskulu na obhájenie neobhájiteľného. Lebo presne na to slúži. Nezaznamenali sme, že by Miroslav Šatan odmietol stretnutie s Andrejom Dankom so slovami, prepáčte, pán predseda, ja politiku do športu nepletiem.
Nechcete pliesť politiku do športu? Choďte to vysvetliť do KHL a my vás potom skúsime na tej Sibíri nájsť.
Obete sú inde a je ich celkom dosť
Šport sa s politikou plietol vždy, môže sa nám to nepáčiť, ale inak to nikdy nebolo a ani nebude.
Problém je však v tom, že Hudáček bude za obeť. (Koho vlastne? Fanúšikov?) Na mieste je domnienka, že ani nechcete vedieť, akú podobu sveta má v hlave Miroslav Šatan.
Problém je v tom, že tí, ktorí majú nejaké princípy, z pozícií v hokeji odchádzajú, pričom, pozor, tie princípy nie sú nijako osobitne intelektuálne náročné – stačí vedieť, že agresora vo vojne netreba podporovať.
Problém je v tom, že všade inde, kde v Európe hokej hrajú, je to jasné, len u nás akosi nie a ryba smrdí od hlavy.
