Autor je politológ
V povedomí verejnosti prežíva mýtus, že za minulej vládnej garnitúry Slovensko významne pomáhalo Ukrajine vo vojne proti Rusku.
V minulotýždňovej nedeľnej diskusnej relácii poslankyňa Marcinková tento mýtus zarámcovala údajnou zľavou na vrtuľníky Viper, ktorú nám USA ponúkli, za pomoc Ukrajine. Ani jedno však nie je pravda.
V skutočnosti Slovensko ani zďaleka nepomáhalo toľko, koľko mohlo. A negatívnu rolu v tom zohrali paradoxne tí politici, ktorí sa verejne pre pomoc Ukrajine vyjadrovali najviac.
Tri fázy pomoci
Slovensko obsadzuje v rôznych rebríčkoch, ktoré porovnávajú vojenskú pomoc Ukrajine v pomere k HDP krajiny, veľmi vysoké miesta. Lenže reálne počty výzbroje dodanej Slovenskom sú s porovnateľnými krajinami v rebríčku rádovo menšie. Ako je to možné?
Zo 671 miliónov eur, ktoré obrana deklaruje ako hodnotu zbraní dodaných na Ukrajinu, 500 miliónov eur tvoria migy a protilietadlový systém KUB.
Pred niekoľkými rokmi však Maďari nedokázali predať porovnateľné stíhačky MiG-29 ani za 0,7 milióna eur za kus, pričom mali oproti našim veľmi malý nálet. Reálna trhová cena desiatich kusov našich migov tak bola rádovo v miliónoch eur. A beznádejne zastaraný KUB má na trhu cenu použiteľných náhradných dielcov.
Tak ako absurdných 500 miliónov vzniklo? Ministerstvo obrany si to číslo vymyslelo v snahe získať za ne pomoc od západných partnerov.
Slovenské dodávky vojenskej pomoci mali tri fázy. V prvej fáze Slovensko dodalo Ukrajincom vojenský materiál, zbrane – známy S-300 a vrtuľníky – a táto pomoc bola veľmi cenená. Slovensko za ňu dostalo primeranú kompenzáciu z európskeho fondu European peace facility (EPF).
Potom nastala druhá fáza – kšeftovanie. Za pomoc začalo Slovensko žiadať neadekvátne kompenzácie od západných partnerov. Za tridsať zastaraných bojových vozidiel pechoty Slovensko aj kompenzáciu dostalo – od Nemecka pätnásť starších tankov Leopard 2.
To je určite veľmi dobrý obchod. Ešte lepší obchod to však bude pre nemecké firmy pri ich modernizácii a dokúpení ďalších. Jaroslav Naď totiž takto bez súťaže prakticky vybral budúceho dodávateľa tankov pre armádu. A vybral najdrahšiu z možností, ktoré sú dnes „na stole“.
Politické rozhodnutie o darovaní migov Ukrajincom padlo v lete minulého roka. Migy však na jeseň stále boli na Sliači. Namiesto štandardnej kompenzácie z EPF začalo totiž Slovensko západných partnerov „vydierať“ a za dodanie migov Ukrajine od nich žiadať kompenzáciu neuveriteľných 350 miliónov eur.
Nič na tom nezmenil ani fakt, že v zime 2022 začali Rusi ničiť strelami ukrajinské vnútrozemie a ničiť energetickú infraštruktúru. A kým na fronte by naše zastarané migy proti moderným ruským lietadlám nemali žiadnu šancu, práve pri zostreľovaní týchto striel v hĺbke územia by mohli veľmi pomôcť.
Napriek tomu vtedajší minister zahraničných vecí Rastislav Káčer v decembri na rokovaní v Kyjeve potvrdil slovenskú pozíciu – Ukrajine stíhačky dáme, až keď nám NATO bude „garantovať, aby zostala zachovaná a posilnená naša obranyschopnosť a bezpečnosť“.
Koniec príbehu je dobre známy. Odvolaná vláda po vnútropolitickom cirkuse nakoniec sporným spôsobom na jar ich dodanie schválila. A Slovensko za ne dostane štandardnú kompenzáciu z EPF. Teda presne to, čo bolo na stole pol roka predtým. Mohli sme si ušetriť hanbu.
Za Fica budeme asi pomáhať viac
Na jar prišiel Naď s bombastickým oznámením, že za darovanie migov Ukrajine dostaneme navyše aj od USA vrtuľníky AH-1Z Viper za výbornú cenu – 340 miliónov dolárov s údajnou zľavou 700 mil. O ne vraj mali záujem aj iné krajiny, ale Slovensko „vyhralo“.
Zdroje z oboch strán však rozprávajú úplne iný príbeh. Keď Američania na jeseň 2022 organizovali druhé kolo finančnej pomoci pre východoeurópskych partnerov ako kompenzáciu za pomoc Ukrajine, Slovensko už nemalo nárok.
Slovenská strana teda prosila Američanov, čo by nám ešte mohli dať, a Američania mali v sklade dvanásť viperov so slabšou výbavou, vyrobených pôvodne pre Pakistan. Už roky ich neúspešne ponúkali spojencom, lenže nikto ich nechcel.
A na trh prichádza niekoľko desiatok zánovných viperov, ktoré Američania pre zmenu koncepcie vyraďujú z výzbroje (Česi dostali šesť zadarmo). Takže 340 miliónov za „pakistanské“ môže byť ich reálna trhová cena. Američania žiadnu súvislosť medzi pomocou Ukrajine a vipermi nepotvrdili.
A potom prišla tretia fáza – slovenská vojenská pomoc Ukrajine sa skončila. Jedinou krajinou, z ktorej sa Zelenskyj po svojom letnom turné vrátil s prázdnymi rukami, bolo Slovensko.
Dalo sa pochopiť, že prezidentka a jej vláda nechceli prilievať oheň do vypätého predvolebného boja. Prvého októbra sa však otvorilo „okno“, kde politické náklady za pomoc Ukrajine už nehrozili.
Je nepochopiteľné, prečo keď mal ísť po voľbách na vládu materiál s pomocou Ukrajine, prezidentka ho zastavila s tým, že rešpektuje výsledky volieb (oficiálne sa stotožnila s názorom premiéra).
Je to tým nepochopiteľnejšie, že tak urobila ešte predtým, ako bolo vôbec jasné, že vládu skutočne zostaví Robert Fico.
Paradoxne, Ficova vláda môže s vojenskou pomocou v skutočnosti pomôcť Ukrajine viac ako vlády „demokratov“ či prezidentky.
Že nesiahne na komerčné zákazky, Fico avizoval už pred voľbami. Smer má aj dlhú tradíciu vyraďovania materiálu z výzbroje armády a jeho predaja cez prostredníkov. Je veľmi pravdepodobné, že v tejto tradícii bude Robert Kaliňák pokračovať a zbrane cez tretie krajiny skončia na Ukrajine (túto možnosť už aj prezidentke ponúkli Česi). Len gro ziskov nepoputuje do štátneho rozpočtu.
Najpodstatnejšie však je, že EÚ radikálne zvyšuje objem samotného EPF a príspevky doň platí aj Slovensko. Len čerpať budú iní.
Zmarené šance
Všetka výzbroj, ktorú sme Ukrajincom dodali, bola beznádejne zastaraná, často polofunkčná, a aj tak sme sa jej chceli perspektívne zbaviť.
Kľúčovými vo vojne na Ukrajine sú delostrelecké hlavňové a najmä raketové systémy. O ne (aspoň časť) z výzbroje našej armády žiadali Ukrajinci od začiatku. A opakovane boli odmietaní. Armáda totiž odmietla dať z výzbroje čokoľvek modernejšie a politická reprezentácia rezortu ju v tom prikryla bez ohľadu na deklarované postoje.
Slovenská armáda má vo výzbroji dve batérie starších húfnic Zuzana 2000 a ďalšie dve nové húfnice Zuzana 2 (a tretia je vo výrobe), ktoré ich mali nahradiť. Napriek tomu, že armáda pre päť batérií nemá štruktúru a jednotky, nechce sa dnes húfnic Zuzana 2000 vzdať, „pričom presný počet techniky sa bude priebežne spresňovať v dokumentoch strednodobej a krátkodobej fázy obranného plánovania“.
Inými slovami, dnes síce nevieme ako, ale namiesto darovania Ukrajine budeme hľadať, ako ich využiť.
Keď sa o možnosti darovania húfnic Zuzana informoval u Naďa vtedajší šéf bezpečnostného výboru Juraj Krúpa, Naď mu údajne povedal inú verziu – že Zuzany 2000 nemôžeme darovať, lebo Zuzany 2 slúžia v Pobaltí a doma by nič neostalo. Lenže to nie je pravda – v Pobaltí je vždy len jedna batéria, druhá je doma a rotujú.
Pre kontext – Dánsko odoslalo na Ukrajinu všetkých svojich devätnásť nedávno dodaných húfnic Caesar (a objednalo húfnice a raketomety z Izraela). Poľsko dodalo Ukrajincom 54 až 72 (podľa rôznych zdrojov) z 80 novo dodaných húfnic Krab (a objednalo húfnice a raketomety z Južnej Kórey).
Druhým systémom, o ktorý mali Ukrajinci veľký záujem a žiadal o ne aj prezident Zelenskyj pri svojej návšteve, sú raketomety Modular. Máme ich tri batérie. Ani časť z nich nechcela armáda dať Ukrajincom, napríklad s odôvodnením, že sú v zlom technickom stave.
Žiadny zdroj z armády či ministerstva však informáciu o zlom technickom stave nepotvrdil. Navyše Ukrajinci si vedia techniku sami uviesť do bojaschopného stavu.
Modulary sú pritom svetovo jedinečné v tom, že dokážu strieľať raketami amerického systému MLRS aj sovietskeho systému Grad. Boli by veľmi atraktívne nielen pre Ukrajincov, ale aj pre mnoho ďalších štátov a pre slovenský zbrojný priemysel nie je žiaden problém začať také raketomety opäť vyrábať. Ukrajinci tvrdia, že nám dokonca ponúkli licenciu na ich ekvivalenty ruských a amerických ťažších a taktických rakiet.
Mali sme už zavedený produkt, hneď potenciálneho odberateľa, dokonca ponuku technologického transferu ďalšej munície a na spustenie výroby sme mohli využiť napríklad aj kompenzáciu za dodávky delostreleckých systémov Ukrajine z EPF. Napriek tomu túto šancu „demokrati“ premrhali.
Príbeh pomoci Ukrajine je rovnakým príbehom zlyhania elít, ktoré radi označujeme za „demokratické“, ako všade inde za posledné tri roky – po dobrom začiatku katastrofálny koniec.
