Zahraničné investície sú požehnaním pre Slovensko. Preto asi prekvapí vyhlásenie, že s investičnými politikami slovenských vlád je problém.
Konkrétne. Aj keď dáme do zátvorky (údajne takmer stotisícový) deficit pracovnej sily, i tak je dosť nezrozumiteľné prevolávanie na slávu čínskej baterkárne, ktorá sa má budovať v Šuranoch. Presnejšie, nezrozumiteľné nie je samo to volanie – argumenty v prospech výstavby iste existujú –, ale to, že nepočuť žiadne spochybnenie. Haha; Fico by povedal, že „existuje iba jeden správny názor“.
Kam smerujeme? S objavovaním ďalších podobností a paralel s Maďarskom sú v absolútnom nesúlade masívne, mnohodesaťtisícové demonštrácie proti baterkárni v Debrecíne. Politickú opozíciu a občiansku spoločnosť spojili v doteraz neslýchanom počte a jednote, spísala sa petícia za referendum, a (zrejme) aj podanie na ústavný súd.
Naopak, na Slovensku nepočuť hláska spochybnenia, nebodaj kritiky. Autor nie je náruživý envinronmentalista, ale smršť ekologických obáv, na ktoré vláda Orbána nechce či nedokáže dávať odpovede, je výzvou na otázku, aký je rozdiel medzi Debrecínom a Šuranmi.
Pozor. To nie je výzva na vypovedanie zmluvy s Čínou, len výraz údivu, prečo na Slovensku neexistuje jediný protinázor.
Skutočnosť, že celý U.S. Steel, čiže aj Košice, kúpili Japonci, je veľmi dobrá správa. Bývalí vlastníci z Pittsburghu totiž dlhé roky netajili úmysly predať košickú fabriku, pričom neustále krúžili šumy, že záujem prejavujú iba čínske firmy. Zatiaľ úľava, ale...
Za 15 miliárd dolárov si Nippon Steel kupoval americký trh. Nie európsky, čo vedie k indícii, že otáznik nad budúcnosťou Košíc zostáva, keďže ak sa Japonci rozhodnú predávať, tak pytačmi budú zase Číňania. (A indický Mittal.)
Pýtate sa: no a čo? Veľká slávobrána, ktorou celá politika, opozícia, koalícia, všetko jedno, vítala Volvo, avizuje ďalšie slovenské špecifikum. Ani jedna pripomienka, ani jedna zvedavá otázka, odkiaľ sa nadobúdateľ vzal a čo to politicky znamená, sú svedectvom o zrejme poslednej demokracii, kde bezpečnostné aspekty sú tabula rasa investičnej politiky.
Kamkoľvek po Európe sa rozhliadnete – áno, aj v Nemecku, vo Francúzsku, v Škandinávii, darmo tam vidíte veľa Číny, nevraviac o USA –, všade sa politiky cizelujú tak, že bezpečnostné kritérium je buď nadradené, či prinajmenšom rovnocenné ekonomickej súvahe výkon/peniaze.
No. Včera z KDH hlásili „znepokojenie z rastúcich snáh Ruska, Číny a iných autoritárskych režimov ovplyvňovať slovenskú politiku a spoločnosť“. Výborne. A konzekvencie žiadne?
