Autor spolupracuje s Progresívnym Slovenskom, v rokoch 2014 až 2023 viedol oddelenie zahraničného spravodajstva denníka SME
Z vianočných alebo novoročných pohľadníc určite nehodno robiť ďalekosiahle závery. Z osobnej skúsenosti vieme, že nejde vždy o vyjadrenie osobnej náklonnosti, ale aspoň to naznačuje, komu sa podľa odosielateľa „sluší“ zapriať. Lebo napríklad od adresáta môže v budúcnosti niečo očakávať, a preto si ho nechce rozhnevať.
Vladimir Putin spomedzi európskych lídrov poslal prianie len Viktorovi Orbánovi a Aleksandarovi Vučičovi. Ich osobnú náklonnosť nechajme v kuloároch, ale čo od nich môže očakávať, si vieme predstaviť, najmä od maďarského premiéra.
Otázka pre zvyšné krajiny Európskej únie je, či sú pripravené v otázke tandemu Putin-Orbán aj konať. Napríklad zrušením práva veta v otázkach zahraničnej politiky Európskej únie.
Dve cesty k zrušeniu sankcií
Ak chce Rusko zastaviť sankcie voči sebe, má v zásade dve možnosti. Prvou je ukončiť konanie, pre ktoré boli sankcie zavedené (vrátiť Krym Ukrajine, ukončiť agresiu…), druhou presvedčiť aspoň jedného člena Únie, aby pokračovanie sankcií či zavádzanie nových vetoval. Samotné veto dokonca nie je bezpodmienečne nutné, niekedy stačí, ak diplomacia štátu v kuloároch vopred avizuje, že nesúhlas vysloví, a niektoré opatrenia sa na rokovanie summitu ani nemusia dostať.
Právo veta je dobrým spôsobom ako zaručiť, že žiadna časť celku sa nebude cítiť vylúčená z rozhodovacieho procesu. Niekedy však môže viesť k rozhodovacej paralýze. Preto mnohé štáty argumentujú, že by sa malo obmedziť právo použitia práva veta, aby Európska únia nebola paralyzovaná a tak veľmi zraniteľná voči vydieraniu.
Obmedzenie práva veta (pretože o jeho úplnom zrušení sa nediskutuje) premiér Robert Fico v rozhovore pre TA3 označil za „začiatok konca Európskej únie“. Odmietnutie takýchto návrhov si vláda vložila aj do programového vyhlásenia.
V akej situácii štáty naozaj potrebujú uplatniť právo veta tak, aby nešlo len o nástroj vydierania? Ako často sa napríklad Slovensko dostane do situácie, že plánované rozhodnutie ho existenčne ohrozuje, ale iní spojenci to nechápu a napriek zúfalým žiadostiam ho prehlasujú? Často to asi nebude.
Dospelá a maďarská diplomacia
Sebavedomá diplomacia právo veta nepotrebuje. Dopredu sleduje, aké návrhy sa pripravujú. Ak niektoré z nich považuje za škodlivé, formuluje svoje výhrady, ktoré predostrie v Bruseli alebo v členských štátoch. Hľadá spojencov a aj podľa súčasných pravidiel hlasovania kvalifikovanou väčšinou ich netreba až tak veľa. Stačí, ak návrh odmietnu štyri akokoľvek veľké členské štáty a aj keby Nemecko s Francúzskom tlačili akoukoľvek silou, návrh neprejde. S budúcim rozšírením sa rozšíri aj pole možných spojencov.
Ak väčšina naozaj pretlačí niečo, čo môže byť pre členský štát škodlivé, sebavedomá diplomacia vyrokuje výnimky alebo kompenzačné opatrenia, ktoré tieto škody aspoň znížia. Európska únia je spolkom najbližších spojencov, skutočným začiatkom jej konca by bola situácia, pri ktorej by sa medzi nimi úplne vytratila medzištátna empatia.
A potom je tu diplomacia orbánovská, ktorá sa rada vetom vyhráža, občas ho aj použije a nielen na pôde Európskej únie. Je pre ňu nástrojom na riešenie nesúvisiacich vecí, napríklad vlastných problémov s právnym štátom a z nich vyplývajúcich sankcií. Bez jasného odôvodnenia blokuje vstup Švédska do NATO alebo pomoc Ukrajine.
Prvý prístup je konanie dospelo vystupujúcej krajiny, ktorá verí kompetencii svojich ľudí v diplomatickom zbore, druhý je diplomatickou verziou detinského hádzania sa o zem so zištnými cieľmi a s presvedčením, že ak sa budete o zem hádzať dostatočne dlho, mama vám nakoniec ten nanuk kúpi, lebo už na ňu zazerá celý obchod, čo jej je značne nepríjemné.
Nie sú žiadni oni
Mimochodom, Fico v rozhovore hovorí aj o tom, ako „hovoria, že zoberieme členským štátom právo veta“. Vie, že žiadni „oni“ v tomto prípade neexistujú, Európska únia je stále spolkom suverénnych štátov a prípadné zmeny hlasovania o kľúčových rozhodnutiach budú musieť schváliť všetky štáty.
Ak je naozaj odhodlaný toto rozhodnutie blokovať (nebude v tom sám, očakáva sa to okrem Maďarska aj od Poľska alebo Česka), pravidlá hlasovania sa meniť nebudú. Také je to jednoduché a úvahy o tom, ako nám zlý Brusel zas zoberie časť suverenity, nemá zmysel rozvíjať.
V najbližších mesiacoch to však počúvať budeme, a to veľmi intenzívne. Viaceré strany na tomto hypotetickom scenári postavia kampaň pred voľbami do Európskeho parlamentu a do úzadia sa dostanú témy o tom, ako môže Únia napríklad pomôcť zlepšiť slovenské školstvo alebo zdravotníctvo, ako môže efektívnejšie fungovať na medzinárodnom poli, pripravovať sa na zelenú transformáciu či dobiehať technologické zaostávanie za svetom.
Pseudotémy sa populistom vždy hodia, aby nemuseli ukázať, že pri skutočných problémoch riešenia nemajú.
Povedať áno väčšinovému hlasovaniu totiž nie je súhlas so vzdaním sa štátnej suverenity. Je to vyslovenie dôvery našej diplomacii, ktorá je azda natoľko kvalitná, že dokáže postoje Slovenska vyargumentovať tak, aby aj spojenci pochopili a neschválili niečo, čo by naozaj existenčne poškodzovalo záujmy Slovenska.
Je to vyjadrenie snahy žiť vo fungujúcej organizácii, ktorú nemôže svojvoľne zablokovať niekto len preto, že možno práve pocítil potrebu zapísať sa do dejín alebo (v horšom prípade) nekoná suverénne, aj keď o suverenite tak rád rozpráva.
A je to aj úľava pre zvyšok Európskej únie, že aj keby si na Slovensku alebo kdekoľvek inde ľudia zvolili naozaj šialenú vládu s autoritatívnymi postojmi, nemusí pre ich rozhodnutie trpieť celý kontinent.
