Autorka je redaktorkou českého Deníka N
S prvými dňami nového roka sa roztrhne vrece s prognózami. Aj ja sa pozriem do roku 2024 bez snahy šokovať presnosťou analýz a odbornosťou, ale zato poučená skúsenosťou, ako môžu prognózy dopadnúť.
Predovšetkým, tipovať, kam sa bude svet uberať v nasledujúcich mesiacoch, môžeme len so znalosťou toho, čo je teraz. Z toho možno usudzovať, že bude dramatický a nie veľmi šťastný.
Na hrozbu vojen a zmenu klímy sme si už zvykli, bola tu aj v roku 2023. Tento rok sa k tomu pridajú americké a ruské voľby. Oboje môžu dopadnúť inak, než by si liberálna demokratická spoločnosť priala. Čo je pre niekoho katastrofa, bude pre iného dôvod na radosť.
A tak jednoznačne označiť prípadné víťazstvo Donalda Trumpa a celkom isté Vladimira Putina za negatívne javy nemôžeme. Ja osobne to budem zapíjať skôr horkou bylinkovou ako sektom.
Rok samá vojna
Hroziaci black-out znervózňuje viac moje deti ako mňa. Aj na východe Ukrajiny jedného dňa prišli o elektrinu, teplo aj plyn. A tí, čo neušli, si poradili. Vystrčili komíny z okien panelákov a kúria krovmi rozbombardovaných domov. Žijú ďalej. Ako-tak.
Ale bude rok 2024 aspoň rokom „ako-tak“? V prognózach odborníkov je to samá vojna. Niektoré vraj budú pokračovať, iné môžu vzniknúť alebo znovu ožiť.
Dve, ktoré našu európsku civilizáciu zaujímajú najviac (nemusí to však platiť celosvetovo), sa odohrávajú na Ukrajine a na Blízkom východe. Najhoršie, čo by sa nám mohlo stať, by bol priamy konflikt Spojených štátov s Ruskom pre Ukrajinu alebo s Čínou pre Taiwan.
Tvrdia to experti z International Crisis Group. Okrem Ukrajiny a Gazy vidia riziko v Sudáne (najhoršej dnešnej vojne čo do počtu zabitých a vysídlených ľudí), v Sýrii, Mjanmarsku, Etiópii, Sahele, na Haiti, v Azerbajdžane a Arménsku, v Africkom rohu. Hlavnou úlohou svetových lídrov roku 2024 je nedopustiť, aby sa z lokálnych konfliktov stali regionálne a aby sa zliali do svetovej vojny.
A čo radia špecialisti bežnému smrteľníkovi, ktorý si po prečítaní zoznamu predpokladaných hrôz buď si musí ísť kúpiť do lekárne niečo na úzkosť, alebo fľašu rumu? „Pretĺcť sa rokom 2024!“
Nádej cítim v diplomacii. Tá sa koncom minulého roku začala dvíhať z kolien a predovšetkým v minulosti nie príliš ospevovaná katarská, o ktorej bežný Európan nevie takmer nič, či saudskoarabská, ukázali, že nielen Európa a Amerika majú v rukách osud celého sveta. Zdá sa, že by sa Orient mohol blysnúť aj v tomto roku.
Donbas zamrzne a Krymský most možno padne
Na východe zatiaľ nie je dôvod na paniku, ale ešte je len začiatok januára. Roky sa ostrým zrakom pozerám práve tým smerom, tak zostanem pri tom.
Ústrednou udalosťou v „mojom“ regióne je vojna o Ukrajinu a tam to na revolučné zmeny nevyzerá. Ak by obe strany disponovali tým, čím teraz a čo ešte majú zjavne v zásobe, potom sa frontová línia príliš nevychýli.
Aj z toho, čo znie z úst ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského, prípadne šéfa ukrajinskej armády Valerija Zalužného, sa zdá, že front na Donbase zamrzne. Rusi to budú skúšať a Ukrajinci sa ho budú snažiť udržať. Už teraz majú Rusi drobné územné zisky, ale kým neobsadia Charkov alebo Dnipro, netreba podľahnúť panike.
Úprimne, východný Donbas už nikomu nestojí za to, aby tam prelieval krv. Obrovské úsilie a sprievodné straty na životoch mesiace neviedli ďalej než niekoľko sto metrov vpred a potom zase vzad.
Samotné bašty separatistov Luhansk a Doneck už dávno nie sú priemyselnými centrami, perlami ťažkého priemyslu a živiteľmi zvyšku Ukrajiny, ako si to stále mnohí miestni myslia. Je to škaredá, drsná krajina zničená dobyvateľmi uhlia i územia.
Južný front od Záporožia po Cherson je niečo úplne iné, a to pre obe strany. No ani po celej dĺžke azovského pobrežia sa nedokážu pohnúť z miesta.
Správy z frontu, zo zákopov a z veliacich stanovíšť už nikto nečíta s veľkým záujmom, rovnako ako informácie o bežnom bombardovaní, ak nepresiahne hranice škôd a strát, na ktoré si svet zvykol.
Áno, keby sa Ukrajincom podarilo poslať ku dnu Krymský most spájajúci matičku Rus s ukradnutým Krymom, to by bola prinajmenšom správa týždňa, ak nie roka.
Rok hľadania riešení a amerických volieb
Ak bol rok 2022 rokom šoku z ruskej drzosti a agresivity, rok 2023 bol rokom veľkých očakávaní a veľkého sklamania. Nakoniec sa skončil patom – ani jedna z bojujúcich strán nedosiahla to, čo chcela.
A rok 2024? Ak sa nestane nič prevratné, mohol by sa stať rokom hľadania riešení.
Asi až do prezidentských volieb v USA sa bude o prímerí, mieri a ústupkoch šuškať v najrôznejších kuloároch. Až keď bude jasné, kto sa ujme prvej z veľmocí a ako sa bude pozerať na konflikt, vzdialený od amerických hraníc asi osemtisíc kilometrov, naberú úvahy o prerušení paľby (asi nie o konci vojny) reálnejšie obrysy.
Tiež sa však môže stať, že niekto zomrie, či už prirodzenou smrťou, alebo rukou „spravodlivého“, niekoho zvrhnú, iný nastúpi na jeho miesto alebo plány veľmocí zhatí živel ako obrovské zemetrasenie či povodeň.
Tieto udalosti nemožno predvídať, no práve ony nezriedka prevrátili dejiny naruby. Napriek najmúdrejším novoročným prognózam.
Putin kráča Stalinovi v pätách
Rusko čaká tento rok bombastická udalosť, skutočným významom a dosahom na realitu však bezvýznamná – prezidentské voľby. Ak sa ich Putin dožije, o výsledku je rozhodnuté. Zatiaľ sa nezdá, že by ho zradilo zdravie, ani nemožno predvídať, že by naňho niekto spáchal úspešný atentát. Sám vie, že mnohým ľuďom ľudí leží v žalúdku, a tak k sebe púšťa iba preverených.
Opatrný bol aj Adolf Hitler, i tak sa ho niekoľkokrát pokúsili pripraviť o život, jeho dôstojník mu dal bombu pod stôl. Ale nič také sa dnes nedá predvídať. Vychádzajúc zo súčasného stavu, po voľbách 17. marca ostane v najväčšej jadrovej veľmoci sveta všetko pri starom.
Vladimir Putin bude zrejme vládnuť do roku 2030, to už bude mať takmer osemdesiat. Napokon, za morom starci nielen vládnu, ale sa dokonca aj bijú o trón.
Putin to bude mať bez nervov a bez námahy a Rusko pôjde vychodenou cestou. Ak sa nestane niečo, čo nie sme schopní predpovedať, strávi Putin v Kremli viac ako tridsať rokov, čo nedokázal ani veľký Stalin, ktorý vládol od roku 1924 do roku 1953, teda do svojho skonu.
Nezdá sa, že by Rusku hrozila ľudová vzbura, dokonca ani skromnejší protest v predpovediach na tento rok nie je.
Vzťah Rusov k tomu, čo pácha ich štát, výstižne popísal ruský publicista a politológ Vladimir Pastuchov: „To, že slnko vychádza na východe a zapadá na západe je pravidlo hry, ktoré vzniklo mimo našej vôle a nášho priania.“
Rusi vraj majú rovnaký vzťah k vojne – bujnie a prekvitá bez ohľadu na ich vôľu a želania.
Ruská emócia roka – túžba po mieri
Napriek tomu je tu jedna lastovička v podobe novoročných želaní. Rusi síce vedia, že na nič nemajú vplyv, ale žeby o ničom nesnívali, to zase nie. V roku 2024 chcú hlavne mier.
Podľa ruských sociológov, aj tých prokremeľských, koncom roka 2023 počet tých, ktorí by s vojnou chceli skončiť za každú cenu bez toho, aby sa dosiahli nejaké ďalšie ciele, prvýkrát prevýšil počet ruských vlastencov, ktorí chcú pokračovať až k víťazstvu.
Akému? To nikto nevie.
Väčšina Rusov tento rok vôbec prvýkrát považuje vojnu za najdôležitejšiu negatívnu udalosť roka. To tu vlani nebolo.
Lenže chcieť a snívať môžu. No keď sa ich želanie nesplní, čo sa dá robiť. Osemdesiat percent obyvateľov Ruska nemá v úmysle demonštrovať, prejavovať svoju vôľu či niekomu dokonca nadávať. Len ak by nastal taký hlad, že už by nemali čo stratiť a ocitnúť sa vo väzení by znamenalo aspoň sa najesť.
Mier je predsa len zbožné prianie. A na to, či sa splní, alebo nie, nebudú mať tento rok Rusi žiadny vplyv. Možno na budúci...
