Autorka je spisovateľka
Rodičia mi nechávajú potichu zapnutý rozhlas po drôte. Uložili ma a sú vo vedľajšej izbe. Som veľmi malá, ležím vo svojej detskej postieľke, v ktorej neskôr spávam až do šiestich rokov.
O osemnásť tridsať idú správy a po devätnástej nasleduje hudba. V istom čase tam hrávajú melódiu, ktorá sa mi navždy zareže do mozgu. Som na začiatku, možno v tie dni začínam vyslovovať dlhšie, skomolené, vety - a prvá kultúrna skúsenosť sa valí z plastovej skrinky.
Nachádzam sa v tej tme a počúvam detský zbor. Spievajú Sneh priletí, sneh odletí, od Mariána Vargu, je to pekné a ja to už poznám a čakám na ten predel, na pauzu v hudbe, keď sa ozvú detské hlasy. Tušený kolektív, ten ma neminie.
Keby som nehovorila o sebe, niekomu inému by som možno neverila - ako si môžeš pamätať hudbu z čias, keď si mala pol druha roka?
Vieme, že pamäť je proces uchovávania a opätovného vybavovania si informácií. Ako si mozog dokáže vytvoriť spomienku, ktorá pretrvá? Trochu som hľadala a pri charakteristike pamäti píšu, že „kritériom pre uchovanie informácie je jej hodnota pre daného človeka a tiež, že hľadiskom pri rozhodovaní mozgu, či si informáciu zapamätá, alebo nie, je počet opakovaní. Čím viac sa s danou informáciou stretneme, tým pravdepodobnejšie sa mozog rozhodne, že ide o niečo dôležité a určite sa nám to ešte zíde.“
Tak teda. Mám sotva dva roky, kázali mi spať a v izbe je more tmy. Tak ako na brehoch okolo Dunkerque držia piesok pokope tuhé trsy tráv svojimi korienkami, aj moje more tmy držia pokope tušené steny naokolo, oči si po chvíli privyknú a vidím nielen obrysy lustra, ale aj tisíce drobných bodiek pod stropom. Po ďalších minútach zachytím presvitajúce svetlo zo vzdialenej pouličnej lampy na rohu ulice.
Cítim to ako dnes, nechávam sa unášať, som v tej hudbe, som jeden z detských hlasov, aké je to krásne, pre mňa tisíc ráz lepšie ako pani Viera Bálinthová s večerníčkom. Aj keď aj to bolo pekné. K moru čiernoty, rozhlasu po drôte a mne s Mariánom Vargom sa nič nehodilo viac ako spálňa so sektorovým nábytkom sedemdesiatych rokov a číra vôňa lakovanej dyhy.
Krátko po prvej minúte nastáva burácanie organu, ten nádherný kontrast, počúvam to v detskej postieľke a zažívam dokonalosť. Nič sa neopakovalo, nedalo sa to pustiť znovu. Platňu sme nemali a ani gramofón a keby sme aj mali, neviem, či by som vedela formulovať, o čo mi ide.
Teraz si ju môžem pustiť koľko ráz chcem, ale život nie je lineárny a neputujem od sedemdesiateho prvého po priamke, má mnoho vrstiev, aj môj, aj váš. Nemusím tú hudbu počuť, sýti ma pamäťová stopa. Okamihy virtuozity v prvej časti, v zbore a mäkčení, vnímam, ako mäkko tie bratislavské deti vyslovujú.
